Domov Jar Všetko je zrazu inak.. a je to v poriadku..

Všetko je zrazu inak.. a je to v poriadku..

od Katka

Na tento rok.. a obzvlášť na jar, som mala veľké plány.. Zápisník Tajomstvo udržateľného šťastia mal byť hotový začiatkom marca, tieto týždne som mala v plnom nasadení fotiť do jarného čísla magazínu Dream & live a tieto dni sme mali byť v New Yorku.. Všetko je zrazu inak.. úplne inak, ako som si vysnívala a naplánovala.. A je to v poriadku..

Život je plný neočakávaných zmien a zdá sa, že najpraktickejšou vlastnosťou na prežitie je umenie dokázať sa prispôsobiť situácii.. Vedieť sa sústrediť na to, čo vieme ovplyvniť a tešiť sa z toho, čo máme a môžeme a nie plakať za tým, čo (zrazu) nemáme a nemôžeme..

 

Za marec som mala mať napísané 3 články (o mojej #bestselfchallenge), z ktorých nemám zatiaľ ani jeden.. Paradoxne, fotky z nich mali byť práve z domu a technicky nie je žiadna prekážka, ktorá by mi bránila nafotiť ich či napísať články.. Práve naopak.. aj Tomino je stále doma, dokonca aj času je viac.. No napriek tomu to akosi nejde.. A je to v poriadku..

Tieto dni a týždne to mohlo u mňa na Instagrame prekvitať novými fotkami, ktorými by som si krátila čas a cibrila kreativitu, no namiesto toho vyťahujem staré fotky, slová sa mi hľadajú ťažšie a vždy si 10x rozmyslím, čo vypustím von..

(Takto som si naplánovala IG feed na prvé týždne karantény.. pod každým postom je nejaká myšlienka či úvaha..)

Už nejaký čas som plánovala nové voňavé rozkvitnuté jarné číslo magazínu Dream & live, o akom som snívala roky.. Je to už mesiac, čo som si uvedomila, že z toho nič nebude.. a tak si naň budem(e) musieť opäť počkať.. ďalší rok.. Túto myšlienku a rozhodnutie som prijala na svoje počudovanie veľmi pokojne.. Sama tomu úplne nerozumiem.. ale zrejme tá moja #bestselfchallenge spolu s meditáciou majú reálny dopad na moje vnímanie vecí.. ktoré ovplyvniť nedokážem..

 

Od začiatku som mala nutkanie nejako túto jarnú karanténu „umelecky“ zachytiť.. Striedavo som si hovorila, že to nie je vhodné alebo naopak, že je to práve nevyhnutné.. Mala som celkom jasnú predstavu o tom, ako by tá fotka mala vyzerať.. Mala byť nafotená vonku pred ružovým rozkvitnutým stromom.. v krásnom rúšku.. tak, aby to celé nepôsobilo desivo.. A mala to byť titulka nového špeciálneho čísla magazínu D&L.. S nápadom na nové číslo sa totiž pohrávam vo väčšej či menšej miere odkedy som sa zmierila s tým, že to pôvodné nie je reálne a v tomto období by vôbec nedávalo zmysel.. a odkedy som nadobudla presvedčenie, že to nové potrebujeme, aby sme nikdy nezabudli na tie dobré ponaučenia z tejto situácie..

 

Ale späť k nápadu na tú fotku v rúšku.. Bolo to ešte v začiatkoch, keď bol problém zohnať akékoľvek rúško a každý mal kopec iných problémov a otáznikov, takže mi neprišlo vhodné zháňať niekoho na výrobu takého krásneho rúška podľa mojich predstáv..

Posledný marcový víkend som mala krásne voňavé ružové hyacinty, ktoré som dostala od Tomina na naše výročie.. a tak mi napadlo, že si spravím aspoň jednu fotku na pamiatku s rúškom akoby z kvetov.. Zároveň som si chcela vyskladať kvetinovú vílu z ilustrácie od Janky, ktorá je na titulnej stránke nášho zápisníka #tajomstvoudrzatelnehostastia. Len tak, pre radosť.. (Ako som to predtým vytvorila z bledomodrej a ružovej hortenzie..)

 

Keď som sa pozrela na tie 2 fotky, všetko to do seba zapadlo, aj keď to bol len taký spontánny nápad.. a vôbec to spolu nesúviselo.. V tých dvoch fotkách som videla symbolické vyjadrenie očakávaní a reality tejto jari..

Predstava / očakávanie.. Šťastím sa vznášajúca postavička plná snov a plánov, naplno si užívajúca krásu a vôňu kvetov vonku.. A realita.. Vážny pohľad spoza rúška vnútri.. (Totiž akokoľvek som sa prvé týždne tešila, že idem konečne von, pohľad do zrkadla v rúšku ma vždy dokonale schladil..)
Odkedy som tie 2 fotky dala vedľa seba, bola som zrazu (s)pokojná a to neodbytné nutkanie – zachytiť TO (a čím skôr!) – zmizlo.. Nie je to síce to, čo som mala pôvodne v pláne, ale pre mňa to symbolicky vyjadrilo všetko čo malo a dovolilo mi to dýchať akosi voľnejšie..

A to ostatné príde.. keď príde ten správny čas.. A možno aj nie.. Možno to bude opäť niečo iné, neplánované.. A je to v poriadku.. 

Keď som písala posledný článok, chcela som doň zahrnúť aj moje pocity.. no aby nebol príliš dlhý, rozhodla som sa počkať, dať si zároveň trošku čas na ujasnenie.. a venovať tomu, ako to celé to vnímam a prežívam, samostatný článok.. Od začiatku karantény je to už mesiac a tento článok mám rozpísaný už tretí týždeň.. Každý (týž)deň má inú príchuť a energiu a ja som stále úplne nedospela do bodu, že by som si mohla sadnúť a všetko to zo seba vysypať naraz.. Namiesto toho, ten môj príbeh.. môj mesiac v karanténe.. zliepam kúsok po kúsku.. z rôznych príspevkov na sociálnych sieťach a rozpísaných poznámok v mobile..

Napadlo mi za ten čas viacero zaujímavých myšlienok.. no akosi som nemala chuť a energiu rozpísať ich..

Učím sa brať to s vedomím, že teraz je „dovolené“ všetko – cítiť sa divne, nevedieť tvoriť, nemať produktivitu ako pred Tým.. Že to všetko je v poriadku..

A tak som si povedala, že už nebudem čakať.. a zhrniem tu všetky moje myšlienky a jednotlivé fázy, ktorými som za ten mesiac prechádzala takto jednoducho..

 

Môj mesiac v karanténe..

 

  • Niečo sa deje.. Začína to byť vážne.. Začína to byť blízko.. Deje sa to aj u nás..
  • Zrušili sme našu Veľkú noc v New Yorku, ktorú sme mali naplánovanú pol roka dopredu.. Išlo to hladko.. Ani to nebolelo.. (Len tie peniaze zatiaľ nemáme vrátené..)
  • Došlo mi, že ani to jarné číslo magazínu, na ktoré som sa toľko tešila, nebude možné.. Všetky jarné fotenia pri rozkvitnutých stromoch, ktoré tak milujem, sú zrušené.. Pár dní som na pochybách, či a kedy budú fotenia opäť možné.. Nesnívam o tom, aké by to bolo.. neplačem.. všetko to prijímam ako fakt.. Som divná alebo mi to len nedochádza?
  • Pozeráme z balkóna na vyprázdnené ulice a cesty.. a ľudí, ktorí sa začínajú pohybovať v rúškach.. Väčšina stromov je ešte bez listov, sem tam sa začínajú zelenať.. Poteším sa, keď v diaľke zbadám bielo kvitnúci strom..
  • Čítam články, pozerám videá, robím si prehľad, čo sa deje, čo si kto myslí, že sa bude diať a čo by sme mali a nemali robiť..
  • Čo si mám(e) myslieť..? Ako sa mám(e) cítiť..? Môžem(e) sa slobodne vyjadriť, bez toho, aby nás niekto zhejtoval?
  • Po týždni ideme prvýkrát von – do obchodu na nákup.. Obchodné centrum zíva prázdnotou, otvorené sú len tie najnevyhnutnejšie obchody a mne sa nad rúškom tlačia do očí slzy, keď to celé vidím a cítim na vlastnej koži.. Už sa to definitívne deje..
  • Neviem sa sústrediť.. Všetko mi trvá dlhšie a ide pomalšie.. Roboty ubúda.. Dni sa zlievajú..
  • Zamýšľam sa nad dôležitou otázkou: „Tvoriť či netvoriť?“ Je to vhodné / nevhodné / potrebné / nevyhnutné?
  • Rozhodla som sa! Chcem a budem tvoriť.. ale kam sa podela chuť a energia? Ok, počkám, veď ono to príde.. aj tak sa nemám kam ponáhľať..

 

  • Cítim tlak.. Na to, čo všetko by som mala / mohla robiť.. Všade kopec článkov, videí, rád, tipov.. Pomóóc!
  • Nemôžem sa stretávať s ľuďmi.. ale môžme si volať.. Super! Instantný dobrý pocit zaručený..
  • Telefonáty mi zaberajú príliš veľa času.. som z nich vyčerpaná a mám pocit, že nemám dostatok času..
  • Na balkóne so zlepšujúcim sa počasím trávime čoraz viac času. Užívam si to a potľapkávam sa po pleci za to, že som trvala na slnečnom byte s balkónom s výhľadom. Čo viac človeku v karanténe treba?
  • Spravili sme prvý karanténny (auto)portét a v počítači som v rámci fotiek 2020 / len tak pre radosť, založila priečinok „jarná karanténa“..
  • Vymyslela som si názov článku „Uväznení v svete introvertov“, ale každým dňom mi je jasnejšie, že ten článok tak rýchlo nenapíšem.. (je z neho nakoniec tento, s iným nadpisom..)
  • Na novú situáciu si zvykám a beriem ju ako fakt.. Dalo by sa povedať, že ako introvert to zvládam ľavou zadnou.. a prvýkrát v živote som naozaj rada za to, že som introvert..
  • Som šťastná.. Každý deň z nejakej drobnosti (#littlethingsbighappiness), ale niekedy naozaj veľmi.. tak naplno.. Ups, počkať.. Môžem byť vlastne teraz šťastná a ešte to aj zdieľať?
  • Vídam krásne citáty o tom, že „všetko je poriadku“.. tak to predsa musí byť pravda.. (v zmysle že všetky naše pocity teraz, znížená produktivita atď. je v poriadku..)
  • Snažím sa vsugerovať si, že to naozaj je v poriadku.. a tak si tým všetko ospravedlňujem a snažím sa zachovať si svoj vnútorný pokoj.. Nemusím sa veľmi snažiť, nejakým zázrakom to ide aj samé.. Je to divné.. Je to v poriadku? Som ja vlastne v poriadku?

 

  • Všímam si, že mám zvýšenú potrebu objatí a dotykov.. asi to bude podvedomá reakcia a kompenzácia toho, že to celé príliš neprežívam.. Radšej to ale ďalej neanalyzujem..
  • Mávam dni, keď som produktívna a všetko je (takmer) ako predtým.. Ich počet sa rapídne znižuje.. S nostalgiou spomínam na prvé dni karantény, keď som ešte mala kopec roboty.. a mohla tak zabudnúť na všetko naokolo..
  • Mávam dni, keď nie som veľmi produktívna.. a mávam aj dni, keď mám pocit, že som vlastne nespravila vôbec nič.. O ich počte si radšej nerobím evidenciu..
  • Občas ma chytí druhý dych, dostanem nápad, zaplaví ma nová vlna energie.. a mám pocit, že sa opäť dokážem vrátiť do normálu.. Problém je, že to rýchlo vyprchá.. Oveľa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.. O pár hodín je to fuč.. A ja už (opäť) nemám chuť, energiu, náladu..
  • Telefonáty sa stali mojou každodennou rutinou, teším sa z nich a mám pocit, že aj napriek absencii osobného kontaktu dokážu liečiť a oživovať vzťahy..
  • Tlak zvonku nevnímam.. Už nečítam všetky články a správy, ktoré mi vyskočia vo feede.. Vytvorila som si vlastnú bublinu.. a nepustím tam len tak hocičo a hocikoho..
  • Upiekli sme náš prvý cheesecake! A potom ďalší.. Celkovo máme tieto dni väčšiu spotrebu sladkého.. ale to asi každý, či?
  • Cvičím každý deň (ako už niekoľko mesiacov pred tým), no nemám potrebu zdieľať to na sociálnych sieťach..
  • Sme asi jediní, čo si doma nepiekli vlastný chlieb.. Z princípu.. Pretože to robia všetci..
  • Ak bol na začiatku problém zohnať (pre nás ľavorukých) akékoľvek rúško, teraz je problém vybrať si zo širokej ponuky.. Stále mám zvláštny pocit, keď rozmýšľam o tom, aké pekné rúško by som chcela mať.. no na chvíľu to potláčam a mám jeden pastelový ružovo-modrý set a ďalší je na ceste.. Aj také sú malé radosti týchto dní.. (Ten extra špeciálny na umeleckú fotku som ešte stále nenabrala odvahu dať si vyrobiť na mieru..)

 

  • Rozkvitnuté stromy si vychutnávam na „prechádzkach“ do obchodu, zachytávam ich len narýchlo na mobil.. Toto je prvá jar za neviem koľko rokov, čo nefotím vonku (na zrkadlovku).. Bez ľudí to proste nie je ono..
  • V rúškach začína byť poriadne teplo. Myšlienky na to, že v nich budeme chodiť aj v letných horúčavách, radšej rýchlo zaženiem.. Už si pomaly zvykám a necítim sa s rúškom úplne zvláštne pri pohľade do zrkadla.. len trošku..
  • Po viac ako 3 týždňoch od posledného „normálneho“ fotenia (t.j. bez rúšok) mám prvé fotenie v rúškach a rukaviciach – u kamarátky Janky, fotíme jabĺčka La Caramela.. v počítači zakladám priečinok „corona apples“..
  • Spomaľujem tempo a užívam si to.. Hovorím si, že možno to jediné, čo by sme mali všetci stihnúť, je práve to spomalenie.. a oddych, ktorý si inokedy nikdy nedokážeme dopriať..
  • Spomalené tempo so sebou prinieslo neželaného hosťa s menom „nič sa mi nechce“..
  • Keď si uvedomím, že to celé trvá už mesiac, pridávajú sa aj výčitky s nálepkou „takto to ďalej nemôže ísť“..
  • Pozeráme z balkóna a prázdne ulice a cesty nám už prídu prirodzené.. Ľudia sa s deťmi chodia „vyvenčiť“ na parkovisko zívajúce prázdnotou.. Takmer všetky stromy na dohľad sú už zelené, vidím zopár ružovo kvitnúcich stromčekov..
  • V zálohe mám niekoľko vecí, ktorým by som sa mohla začať venovať.. resp. sa v nich zdokonaľovať.. a mám tiež naplánovanú sériu fotiek, ktorú si doma spravíme.. Zatiaľ na to ešte nebola vhodná konštelácia času, chuti a energie..
  • Pri zdravom rozume, v duševnej pohode a akom-takom režime ma drží aspoň moja ranná a večerná rutina, pravidelné týždenné rituály.. a práca na finalizácii a testovaní Zápisníka.. Ako dobre, že sa to všetko poposúvalo.. Čo by som teraz robila?
  • Týždeň sa strieda s týždňom.. ani neviem ako.. V podstate sa nič nedeje.. všetko sa spomalilo.. no čas letí ako bláznivý.. Nie je to nejaké divné? Nemalo by to byť naopak?
  • Uvedomujem si, že aj keď je situácia nová, naše reakcie sú staré, známe, zaužívané.. Zistila som, že som postupne prešla na „prázdninový“ režim a cítim, že musí skončiť.. Keď nie zvonka, tak zvnútra, z môjho odhodlania určite.. Ale.. vydrží mi toto odhodlanie, aj keď sa zajtra zobudím..? Verím, že už áno.. Ďalší mesiac už bude iný..

Nájdená / nádejná generácia..

Začiatkom apríla (presnejšie 4.4.2020).. po pozretí prvých dielov seriálu Z: The beginning od everything.. o Zelde a Scottovi Fitzgeraldových mi napadla myšlienka nájdenej/nádejnej generácie.. ako protiklad stratenej generácie, o ktorej sme sa učili v škole.. Spomínam si, ako ma to vtedy fascinovalo a diela niektorých autorov tejto povojnovej generácie patrili k mojim najobľúbenejším.. (Pozn. definícia podľa Wikipédie: „Stratená generácia je označenie povojnovej generácie umelcov, pre ktorých sa svet stal len chaosom plným nestabilných hodnôt. Boli sklamaní, plní dezilúzie a deprimovaní z prežitého“)

Nebolo by krásne, keby sme my všetci, ktorí túto korona krízu prežívame a prekonávame, boli jednou veľkou nádejnou generáciou, ktoré našla hodnoty, na ktorých skutočne záleží (a nezabudla na ne ani ďalšie roky), našla samých seba (a nebála sa to ukázať), našla spôsob, ako si byť bližší, aj keď musíme byť od seba vzdialení.. našla cesty, ako pomôcť sebe, druhým, planéte, aj keď máme ruky zviazané, zdroje obmedzené a psychiku ťažko skúšanú..? Nebolo by skvelé, keby sme boli generáciou, ktorá naozaj dokáže zmeniť svet k lepšiemu..?

Predpokladám, že toto moje pomenovanie neprejde a nedostane sa do oficiálnych označení a definícií generácií.. ale nebolo by skvelé, keby sme sa na chvíľu zamysleli, vymenovali všetky pozitívne vlastnosti, ktoré by nás ako nádejnú generáciu mohli charakterizovať.. a keby sme sa podľa toho správali? A možno potom, keď sa tak budeme správať všetci.. sa takou nádejou pre ľudstvo aj staneme..

 

Mohlo by sa vám pačiť