Domov Cestovanie Skutočný príbeh za vysmiatymi fotkami..II

Skutočný príbeh za vysmiatymi fotkami..II

od Katka

Pred sebou a svojimi pocitmi sa nedá utiecť.. Nepomôže vám ani preletieť oceán a zmeniť kontinent….
Ako pokračoval skutočný príbeh za vysmiatymi fotkami? Čítajte ďalej..

 

Do Kanady sme sa vybrali navštíviť kamarátov, ktorí sa tam nedávno presťahovali a to by som nebola ja, keby som sa nesnažila naplánovať návštevu práve na jar.. 🙂 Hlavne keď som zistila, že vo Vancouveri sa nachádza viac ako 40 000 sakúr..

Stačila jedna cesta taxíkom z letiska, keď som híkala nad každou rozkvitnutou sakurou pri ceste či celých sakurových uličkách, ktoré sme míňali.. a zo sklamania v Amsterdame (a okolí) sa stávala len matná spomienka.. Samozrejme len dovtedy, kým som neotvorila Instagram..

 

Myslela som si, že mne sa to nemôže stať.. Cítiť sa nanič kvôli cudzím fotkám na Instagrame? A to už prečo? No zrazu som cítila, ako každá jedna vysmiata fotka z tulipánových polí postupne prisýpala soľ do rany, ktorá sa opäť začala otvárať a zamorovať celé moje vnútro.. To, čo by som predtým prebehla pohľadom a myšlienkou jeej to je pekná fotka, alebo to je super inšpirácia, bolo pre mňa v tom čase len ďalším a ďalším potvrdením toho, ako to „všetci“ ostatní zvládajú, len ja som taká nemožná, že idem do Holandska na jar a nevrátim sa s fotkami z tulipánových polí.. Neustále som sa vracala k tomu, čo nemám, aká nie som a dostala som sa do akejsi negatívnej slepej uličky, z ktorej som sa dlho nevedela vyhrabať.. Nedokázala som sa naplno tešiť z toho, čo bolo okolo mňa ani z toho, čo ma čakalo v blízkej budúcnosti..

 

Aby toho nebolo málo, Kanada nás tiež veľmi neoslovila.. a ani na tie rozkvitnuté stromy sme nemali moc šťastie.. V čase nášho príchodu do Vancouveru už v centre mesta takmer všetko odkvitlo, rozkvitnuté sakury boli poväčšinou už len v okrajových častiach (ako som videla aj cestou z letiska).. v obytných štvrtiach, kde pri rodinných domoch parkovali autá, ktoré kazili pohľad na uličky plné ružových kvietkov.. V tom mojom rozpoložení mi to samozrejme nesmierne vadilo a tak ani tieto fotky so sakurami neboli podľa mojich predstáv..

Keď sme sa išli prejsť „na prieskum“ za sakurami, potešilo ma, keď som uvidela hojne zakvitnutú ružovú uličku, predsa len je to niečo, čo sa u nás doma len tak uvidí.. pousmiala som sa aj nad tým, že niekoľko z nich bolo pri ulici St. Catherines a keď som zbadala hojdačku na jednom z ružových stromov, opäť som mala 5 rokov a musela som ju hneď vyskúšať.. 🙂

No vnímala som to len tak polovičato.. a keď prišlo na to, že by sme sa mali na miesto vrátiť už s foťákom a v nachystanom outfite, padla na mňa totálna apatia.. Aj keď som predtým zhodnotila, že ak chcem mať aspoň nejaké fotky so sakurami, musíme ísť fotiť v ten deň, lebo na ďalší deň hlásili vietor a dážď a tie kvety na pokraji sezóny by to už nemuseli prežiť, zrazu mi to bolo úplne jedno a nemala som v sebe ani štipku chuti prezliecť sa od hlavy po päty do ružovej a ísť sa usmievať do objektívu.. Keďže mi bolo blbé (tak celkovo aj samej pred sebou) zrušiť to úplne, chystala som sa veeeeeeeľmi pomalým tempom.. zámerne som naťahovala čas, aby to tak nejako vyšlo, že sa nám tam už neoplatí ísť.. Argumentovala som výhovorkami typu je zamračené, bude nanič svetloveď tam bolo veľa áutani to nestálo za toto nebude dobre vyzerať na fotke.. Nakoniec ma k tomu Tomino jemne a láskavo dotlačil.. lebo vedel, že keby sme nešli vôbec, bolo by mi to ľúto.. a mal pravdu.. Tak sme išli.. no predsa to nebolo ono..

.. aj keď na Instagram neskôr putovala fotka s týmto širokým úsmevom..

Dni vo Vancouveri sa vliekli, nechcelo sa nám von do zimy (Tomino mal navyše otlačené nohy z topánok, to sa už stáva akýmsi nepísaným prekliatím našim ciest) a rána sme naťahovali sladkými raňajkami v posteli a pozeraním Priateľov na Netflixe..

Nedalo mi to a keďže som považovala za povinnosť vrátiť sa s nejakými (zaujímavými) fotkami, keď už sme prvýkrát v tej Kanade, prišlo aj na googlenie „most instagrammable spots in Vancouver“ (teda miest najvhodnejších na fotky na Instagram).. Niektoré z nich mi však prišli úplne obyčajné, keď sme okolo nich chodili takmer každý deň, pri niektorých som sa hanbila odfotiť (uprostred dňa medzi ľuďmi) alebo mi to nedávalo vôbec zmysel.. na niektoré sme sa nedostali (lebo bola uzavretá prístupová cesta).. a tak mi zostalo jedno jediné.. ktoré ma naozaj zaujalo.. hojdačka na pláži Kitsilano..

Prvýkrát sme sa vybrali opäť len obhliadnuť terén, či to vôbec stojí za to, vrátiť sa sem niekedy s foťákom.. hlavne v tom mojom stave, keď sa mi vôbec nechcelo fotiť.. Kitsilano beach je dosť široký pojem a tak nám chvíľu trvalo, kým sme celú pláž prešli a takmer na samom konci objavili vetchý vyschnutý naklonený stromček, na ktorom bola zavesená tá slávna instagramová hojdačka.. A pri nej skupinka piatich mladých ázijských turistov, ktorí sa tam vo veľkom fotili navzájom.. Sadli sme si kúsok odtiaľ, že slušne počkáme „v rade“..

Čakali sme.. 5 minút, 10.. štvrť hodinu.. a mňa už skoro úplne prešla chuť na to, aby som si spravila fotku a video do mobilu.. Bola som naobliekaná ako cibuľa, bolo zamračené.. a moja nálada sa tiež začala blížiť k bodu mrazu.. Keď sme sa sem však už vybrali cez pol mesta peši, bolo mi ľúto vykašľať sa na to, tak sme teda trpezlivo vyčkali pol hodinu a potom som si konečne mohla vyskúšať hojdačku s výhľadom na záliv.. Pláže milujem (hlavne mimo sezóny) a hojdačky tiež, no v tej situácii som si tú skvelú kombináciu akosi nedokázala vychutnať.. Dlho som zvažovala, či sa sem vrátiť s foťákom alebo nie.. Nakoniec som sa opäť nejako premohla a bola som rada..

 

Keď sme sa o pár dní vrátili, bolo to o niečom úplne inom.. Bol to najteplejší deň nášho pobytu.. Svietilo slnko, domáci mali leto, na pláži vytiahli plavky (doslova!), ja som mala moje obľúbené šaty, pančušky a rifľovú bundu a konečne mi nebola zima :)! Hojdačka bola prázdna.. nikto sa tam nefotil na Instagram, v okolí bolo len zopár ľudí.. každý si užíval príjemné teplé počasie.. a všade vládla neskutočná pohoda.. Vtedy som si tú hojdačku vedela naozaj užiť a keď tak nad tým rozmýšľam, bol to jeden z mála momentov za celý pobyt, keď som sa na chvíľu cítila naozaj šťastná, nič mi nechýbalo (resp. som na nič také nemyslela) a najradšej by som tam ostala čo najdlhšie..

Bol to posledný deň nášho pobytu vo Vancouveri.. keď sa s nami mesto rozlúčilo rozprávkovým počasím a mali sme sa ozaj krásne.. No ja som zo seba opäť nevedela striasť pocit, či dotieravú otázku, či to nie je náhodou aj tým, že som rada, že to už končí..

Toronto

Ani neviem, či som si od Toronta ešte niečo sľubovala.. ale keď som zistila, že tam jar ešte nedorazila (no my už áno) a teda žiadne rozkvitnuté stromy tam na nás nečakajú, postupne som rezignovala.. Bolo jasné, že z celého výletu nebudem mať ani náhodou fotky, aké som si vysnívala.. tak aký malo zmysel snažiť sa? Darmo som mala plný kufor oblečenia nachystaného na fotenie, chuť na fotenie ma prešla už v Holandsku a ani v Kanade som ju nedokázala prebrať k životu..

Väčšinu času sme sa po Toronte potulovali len tak bez foťáku.. Prvýkrát sme ho zbalili so sebou na výlet na Niagary.. aj keď mi bolo jasné, že to budú len klasické turistické fotky.. (preto som si nelámala hlavu ani s oblečením a hodila na seba šaty, ktoré som už mala xkrát nafotené).. Objavili sme tu prvý plne rozkvitnutý strom od príchodu do Toronta.. Cez cestu boli jedny z najznámejších vodopádov na svete, no najviac fotiek máme práve pri tejto bielej magnólii..

Kúsok od nej bola ešte aleja ružových magnólií, ktoré v plnom kvete vyzerajú úplne ako raj na zemi.. No pri našom pobyte v Toronte sme chytali len úplný začiatok jari, takže sme ich videli len v pukoch.. a mne to lámalo srdce.. Všetky krásne parky, ktoré mali byť už zaplavené ružovými kvetmi, sa ešte len pomaličky začínali prebúdzať k životu.. a najkrajšie boli zrejme pár dní po našom prílete na Slovensko..

Posledný pokus o fotenie som spravila pri tejto ružovej stene pár blokov od nášho ubytovania.. pár minút fotenia, z ktorého som opäť použila len jednu výslednú fotku..

Pôvodne som chcela tento článok nazvať (príbehom) O tom, ako sa mi vôbec nechcelo fotiť..  Keď som si predtým, ako som sa pustila do písania prvej časti, pozerala fotky v mobile, nechápala som, ako som sa mohla cítiť tak mizerne, keď sme boli na toľkých zaujímavých miestach.. a tak som si pomyslela, že to je skôr príbeh o tom, čo sa stane, keď sa spojí menšia kríza identity s absenciou vďačnosti a sústredením pozornosti na nedostatok (toho, čo by ste chceli)..

 

Takto s odstupom času sa na to viem pozrieť triezvo.. a s nadhľadom.. a aj keď to svoje jarné „ja“ plne chápem, ako sa trápilo tým, že sa nevedelo fotiť, keď fotky boli jej svetom.. teraz už viem, čo by som jej poradila..

.. aby sa vykašľala na to, čo robia ostatní, čo si myslia, čo povedia.. alebo čo by podľa nich mala robiť..
.. aby sa netrápila tým, čo sa nedá zmeniť..
.. aby sa dokázala tešiť z maličkostí, aj keď sa jej nedarí..
.. aby svoju pozornosť sústredila práve na tie malé každodenné radosti.. a nie na jednu veľkú bolesť či sklamanie, ktoré sa už nedá odvrátiť..
.. aby bola každý deň vďačná.. za to, že môže cestovať, že má s kým cestovať a plniť si sny.. aj že má u koho prespať na návšteve v cudzej krajine..
.. aby sa prijala.. že aj keď nie je taká, ako ostatní, je to v poriadku..
.. aby verila, že aj keď tomu nerozumie, všetko má svoj zmysel a aj keď to tak nevyzerá, bude to lepšie.. aj keď možno úplne iným spôsobom ako by si kedy naplánovala..

Po  návrate z Kanady ma ešte čakalo dokončenie magazínu.. napísanie úvodného a záverečného článku (ktoré som neustále odkladala na vhodnejší čas a lepšiu náladu..) a finálne korektúry.. Tak veľmi som chcela, aby práve tie 2 články vyzneli radostne a pozitívne.. že keď prekonáte ťažké obdobie, bude už (len) dobre.. No život mi dal lekciu a pripomenul, že to nie je také jednoduché.. a tak som musela tie články napísať v tej nie práve najlepšej nálade po návrate z dovolenky..

 

Dobrých pár mesiacov som bola ešte mimo..
Bolo mi trápne, keď som sa mala odfotiť so svojou prácou, s novučičkým číslom magazínu snov.. nedávalo mi to zmysel..
Bolo mi trápne, keď som si chystala outfit na fotenie k 4. výročiu blogu.. vôbec sa mi nechcelo fotiť, nevidela som v tom žiaden zmysel.. a preto sa nakoniec to fotenie ani nekonalo..
Bolo mi trápne zbaliť si opäť kufor plný vecí na fotenie na dovolenku k moru, keď som tušila, že sa mi nebude chcieť a nebude mi to vôbec dávať zmysel.. (aj keď jedno narodeninové fotenie som nakoniec nejako zvládla..)

 

Po dokončení a vytlačení 314-stranového magazínu som sa zrazu cítila úplne vyžmýkaná a prázdna.. akoby som zo seba dala von všetko.. a už nemala nikomu čo ponúknuť.. akoby som povedala všetko, čo bolo treba a už nemala (ani nárok) čo povedať.. akoby tvoriť ďalej už nemalo vôbec žiaden zmysel.. Rozmýšľala som nad ukončením blogu, bála som sa fotiť aj cestovať (aby som sa tam nemusela fotiť) a chcela som sa na nejaký čas stiahnuť zo sociálnych sietí.. nechcela som byť viac strčená do žiadnej škatuľky.. role blogerky, fotografky, tvorkyne/šéfredaktorky magazínu.. aby som nemusela zodpovedať žiadnym nárokom, očakávaniam a kritériám.. Chcela som len žiť obyčajný nenápadný život.. podľa seba.. v prítomnosti.. a jednoduchosti..

Bolo mi jasné, že niečo sa musí zmeniť.. že to takto ďalej nepôjde.. nevidela som zmysel v ničom, nebola som si istá ničím.. a sebou najmenej.. Bolo mi jasné, že musím zmeniť SEBA.. Vedela som, že musím nastúpiť na cestu za svojím najlepším ja.. len som nevedela ako.. Trvalo mi 3 mesiace, kým som sa konečne naštartovala.. Na začiatku leta som si povedala, že chcem pracovať na zdokonalení všetkých oblastí, častí a rolí svojho ja.. z pracovného aj súkromného života.. a zrazu som videla toľko práce, že to moje ego zrejme poriadne vystrašilo, niekam zaliezlo a cesta za mojím najlepším ja sa odkladala..

 

Niekoľko týždňov na to som dostala výnimočný nápad.. Taký, ktorý príde len raz za pár rokov a vy viete, že je to niečo naozaj extra, že to dáva zmysel a musíte to urobiť, aj keby čo bolo.. Bol to nápad na niečo, čo som na sebe ešte poriadne ani neskúšala, niečo s čím som nemala skúsenosti, v spolupráci s ľuďmi, s ktorými som sa nikdy nestretla (len som si s nimi párkrát písala na Instagrame).. Možno to znie ako čisté šialenstvo, no pre mňa to znamenalo nový začiatok.. nový zmysel všetkého a novonadobudnutú chuť žiť, snívať.. a tvoriť..

 

Zrazu som opäť mala čo povedať.. zrazu som mala pocit, že môžem, či skôr musím pomôcť ostatným, čo sa trápili alebo trápia podobne ako ja pred pár mesiacmi.. Konečne som mala opäť pokoj v duši.. lebo som vedela, že nič z toho, čím som si prešla, nebolo zbytočné a všetko má svoj zmysel….

 

Pokračovanie nabudúce.. 🙂

 

Náušnice ružové a modré: Štebotavo
Ružový top s tylovými rukávmi: Mamika
Ružový batoh: farfallamia
Proteínové tyčinky: Barebells

 

 

 

Mohlo by sa vám pačiť

Napíšte komentár