Domov Backstage stories Skutočný príbeh za vysmiatymi fotkami..I

Skutočný príbeh za vysmiatymi fotkami..I

od Katka

Rozmýšľali ste niekedy nad tým, aké príbehy sa skrývajú za „dokonalými“ fotkami na sociálnych sieťach? Či je ten človek, ktorý sa na vás usmieva z fotky, skutočne šťastný alebo to len hrá, lebo na to, ako sa skutočne cíti, predsa nikto nie je zvedavý..?!? Koľko fotiek sa muselo „nacvakať“, kým vznikla jedna ako-tak použiteľná, nad ktorou ten človek aj tak dlho váhal, či ju vôbec zavesí na Instagram?

Každé fotenie má svoj príbeh.. a ja som sa konečne dostala k tomu, aby som vyrozprávala ten svoj.. príbeh za ružovými vysmiatymi fotkami z jari v Amsterdame, Vancouveri a Toronte.. Veď už bolo načase, však :)? Polroka je dosť dlhá doba.. aj na to, aby človek stihol spracovať jednu menšiu krízu identity.. a nazbieral odvahu sa so svojím príbehom podeliť..

Začiatkom roka všetko vyzeralo super, pracovala som na novom čísle magazínu snov (tom, o ktorom som si myslela, že nikdy neuzrie svetlo sveta) a po dlhom čase som opäť začala snívať.. vo veľkom.. Hlavu som mala plnú nápadov, ktoré by zaplnili celé ďalšie (jarné) číslo.. no postupne som zisťovalo, že to tento rok nebude možné zrealizovať.. Napriek tomu som to brala celkom v pohode a tešila som sa už len z toho, že som opäť nadobudla odvahu a chuť snívať a plánovať magazín Dream & live.. (kedže rok predtým som to chcela celé zabaliť..) a odkladala som si nápady a plány s tým, že raz na to nastane ten správny čas.. Bola som vďačná, že sa mi podarilo zohnať nový tím ľudí, vďaka ktorým som mohla dokončiť to pre mňa veľmi dôležité číslo.. a chcela som do toho dať všetko..

Ako už tradične, všetko trvalo dlhšie, ako si človek naplánoval.. a tak som nestihla magazín dokončiť pred odchodom na dovolenku.. Chýbali mi už asi len 2 články a úvodný editoriál (a x kôl finálnych korektúr 😀 ), tak sme to presunuli na potom.. po mesiaci dovolenky v Amsterdame, Vancouveri a Toronte.. Mala som prototyp, kde som videla tú fascinujúcu hrúbku a hru pastelových farieb a myslela som si, že to doťuknem niekde v lietadle alebo v rámci nejakého hluchého priestoru na dovolenke.. Ha-ha.. 😀

Pred odchodom ma čakalo ešte niekoľko ružových rozkvitnutých jarných fotení pre radosť a veľmi som sa tešila, že som stíhala jar aj u nás a zároveň som sa nevedela dočkať tej za hranicami.. googlila som si články o tom, kedy je najvýhodnejšie cestovať, aby sme zastihli sezónu kvitnutia.. a síce na počasie sa úplne spoľahnúť nedá, mala som pocit, že som to naplánovala tak, že by sme všade mohli stihnúť aspoň niečo z kvitnúcich stromov..

Keďže plánované fotenia (s inými ľuďmi) v kvetinových poliach pri Amsterdame padli, chystala som si aspoň svoj ružový šatník na fotenie.. a musela som prekusnúť aj to, že s nami nakoniec necestovala ani moja vysnívaná dlhá tylová sukňa..

AMSTERDAM

Keďže som len tak-tak stíhala jarné fotenia a finalizáciu magazínu, na nejaké veľké plánovanie môjho fotenia v kvetinových poliach mi už času neostalo.. Základné informácie som však naštudované mala a naivne som si myslela, že také krásne tulipánové či hyacintové polia, ktorých bol v čase nášho odchodu už plný Instagram, nájdem na každom kroku.. v bezprostrednej blízkosti obrovskej kvetinovej záhrady Keukenhof.

Na Amsterdam samotný som až tak zvedavá nebola.. síce som naň počula samé chválospevy, no vedela som, že moja srdcovka to nebude.. (už na základe farieb domov v odtieňoch hnedej, kde veľmi ťažko nájdete niečo ružové či bledomodré..) Ubytovali sme sa v centre, prišlo mi to ako super nápad spojiť návštevu mesta s fotením v kvetinových poliach a zároveň ho využiť aj ako odletové miesto do Kanady..

Amsterdam je naozaj veľmi príjemné mesto, no cítila som, že to nie je moja šálka kávy a tak som všetky svoje nádeje vkladala do návštevy Keukenhofu a okolitých polí.. Jeden deň sme si požičali bicykle, že si urobíme prieskum, kde sú aké dostupné tulipánové či hyacintové polia v mojich obľúbených farbách.. Samozrejme, že som  nutne potrebovala ružové pole.. 🙂 Bicyklovanie s výhľadom na farebné políčka a príjemnou vôňou hyacintov vo vzduchu bol zážitok, na ktorý sa nezabúda, no už vtedy som začala mať nepríjemný pocit z toho, že to pole na fotenie podľa mojich predstáv nebude také jednoduché nájsť.. (pozn. nemali sme požičané auto, pohybovali sme sa len spojmi a potom peši alebo bicyklom)

Podľa kamarátky, ktorá tam bola rok pred nami, mali byť krásne polia len pár minút peši od záhrady Keukenhof, no zistili sme, že za ten rok sa toho dosť zmenilo.. 1. nie každý rok sa sadia tie isté farby či druhy kvetín.. t.j. tam, kde boli minulý rok ružové hyacinty, teraz svietili červené tulipány a biele a žlté narcisy) 2. domáci už mali plné zuby influencerov, ktorí sa do polí vrhali hlava-nehlava, za vidinou perfektnej fotky na Instagram a ničili im tak úrodu, robili straty.. a tak boli skoro všetky polia v okolí buď ohradené alebo úplne zatarasené a nedostupné..

Keď som si to uvedomila a zistila, že nie je šanca odfotiť sa v žiadnom ružovom tulipánovom či hyacintovom poli (pozn. možnosť požičať si za nehorázne peniaze auto a zaplatiť si vstup na pole vytvorené na biznis insta-fotiek sme vylúčili), zosypal sa mi môj sen rovno pred očami.. Bola som tak blízko.. a zároveň tak ďaleko od jeho naplnenia.. Celé moje niekoľkomesačné snívanie vyšlo navnivoč.. Ostalo mi len zlomené srdce, nanič nálada a obrovská záhrada plná tisícov turistov a asi 7 miliónov krásnych kvetov, ktoré však boli sadené v úhľadne usporiadaných záhonoch s ceduľkami a ochrannými šnúrami, za ktoré návštevníci nemohli.. To rozhodne nebol priestor na vytvorenie vysnívaných umeleckých fotiek (na štýl ja, polia a nikde nikoho).. Bolo mi z toho smutno, lebo to bola naša posledná šanca na fotenie v kvetinových poliach a aj keď sa to niekomu môže zdať ako blbosť, pre mňa to bolo veľmi dôležité a na tomto mojom vysnívanom fotení bol postavený celý náš trip do Amsterdamu..

No keď už sme tam boli, poprechádzali sme sa v tej záhrade.. veď tam bolo nádherne.. (aj keď ja som si to v tom rozpoložení nedokázala naplno vychutnať) a cítila som akúsi povinnosť urobiť si tam aspoň nejakú fotku.. (mimo toho som mala dohodnuté nejaké spolupráce, takže som naozaj musela).. Nacvakali sme tam skoro 500 fotiek, no po návrate som bola schopná upraviť len dve.. tie najnutnejšie.. aby aspoň niečo bolo.. Dobre som si pamätala, ako som sa vtedy cítila a nechcela som si to tými fotkami opäť pripomínať, aj keď niektoré vyzerali, akoby bolo všetko v poriadku.. pre mňa to nebolo ono.. Pre mňa boli naše fotenia v zahraničí vždy zážitkom a zhmotneným splneným snom.. a toto bolo prvýkrát, keď som sa cítila úplne nanič.. tesne predtým sa mi zrútil sen a ja som si pripadala neskutočne nemožná, neschopná a fotenie v záhrade medzi x turistami bolo fakt posledné, po čom som túžila.. Snažila som sa aspoň zakryť čo najviac to šlo.. klobúkom a slnečnými okuliarmi.. no sama pred sebou som smútok v duši skryť nedokázala..

Ďalšie dni sme nafotili zopár fotiek v Amsterdame a ja som sa snažila zabudnúť na tú ranu v srdci, ktorá mi ostala po tom nesplnenom sne.. no nebolo to také jednoduché..

Tešila som sa z príjemného slnečného počasia a všetkých rozkvitnutých stromov, ktoré sme videli.. Niekoľko z nich bolo kúsok od nášho hotelu, tak som si povedala, že sa musím premôcť a spraviť si nejaké fotky na pamiatku..

Najšťastnejšia a najspokojnejšia som bola posledný deň, keď sme mali zároveň najkrajšie a najteplejšie počasie, no čo je hlavné – na niekoľko hodín som odložila všetky očakávania a mesto som si užívala len s mobilom vo vrecku.. bez povinnosti zachytávať picture-perfect momenty na foťák..

Myslím, že Amsterdam a priľahlé Lisse so záhradou Keukenhof boli prvým miestom, kde som naplno pocítila krízu identity (fotografka a blogerka si nevie naplánovať miesto na fotenie a nechce sa jej fotiť?!?), spojenú s únavou zo sociálnych sietí (celý Instagram bol plný dokonalých fotiek z miest, na ktorých som bola aj ja, akurát ja som nemala žiadne) a ťarchou očakávaní ostatných („každý“ predsa bude očakávať, že z takých krásnych miest sa aj ja vrátim so samými dokonalými fotkami.. čo im poviem? ako im to vysvetlím??).. Bola som z toho rozhodená a celkom som sa tešila, že kapitolu „Amsterdam a okolie“ môžem uzavrieť.. Čakala nás predsa ešte rozkvitnutá Kanada.. „To bude lepšie!“ dúfala som potajomky.. No nebolo..

 

Pokračovanie nabudúce..

 

Náušnice so strapcom: Petit Peanut
Náušnice malé ružové: Štebotavo
Ružový top s tylovými rukávmi: Mamika
Milkshake: Barebells

Mohlo by sa vám pačiť