Keď som si pred pár dňami x-týkrát pozerala naše svadobné fotky, trošku som sa zamyslela.. a viac ako samotné fotky som vnímala to, čo je za nimi.. to, čo ich všetky spája..
Uvedomila som si, že až s tým pravým môže byť človek skutočne sám sebou a plniť si sny.. U mňa to začalo fotením a čoraz väčšou vášňou pre pekné fotky.. Svadba bola jedinečnou príležitosťou odhaliť svoje dlhé roky potláčané a schovávané romantické ja, a stať sa aspoň na chvíľu princeznou na zámku, nevestou v Paríži, vílou, modelkou.. No hlavne navždy milovanou a milujúcou ženou toho pravého, najlepšieho na celom svete.. A zároveň človekom, ktorý sa nebojí ísť za svojimi snami.. To asi so svadbou priamo nesúvisí, len to tak z celého vyplynulo.. 🙂
Keď sa pozerám na tie fotky, viem, že veľký podiel na tom mal aj tento blog a moje sladké svadobné snívanie.. 🙂 A to, že som na to nebola sama.. Že Tomino bol vždy pri mne, držal ma za ruku a podporoval.. dával sladké pusinky, šepkal do uška, rozosmieval.. Nech sa dialo čokolvek, bol tam pre mňa a usmieval sa.. tým najkrajším úsmevom pod slnkom a dovolil mi lietať.. a presne o tom to celé je.. ♥
Som už dosť veľká na to, aby som vedela, že rozprávky sa v reáli moc často nedejú a ak predsa, treba si užiť každú sekundu a mať srdce plné lásky a vďačnosti.. Snažím sa preto každý deň, minimálne raz, na konci dňa.. mäkkým pohľadom a úsmevom mlčky, len tak sama pre seba, poďakovať za ten zázrak, ktorý sa mi stal.. Tie momenty.. keď mi srdce priam prekypuje láskou a vďačnosťou.. tam niekde medzi pusou na dobrú noc, slovíčkami ľúbim ťa a uložením sa na spánok.. tie momenty patria k mojim obľúbeným..
Foto: Tomáš Záhumenský, Roman Záluský, Emm Făgădar