Druhá polovica roka 2016 bude už navždy zapísaná v mojej pamäti ako reštart Dream & live magazínu. Od júla do decembra bol totiž na prvých priečkach mojich myšlienok, radostí aj starostí.. Venovala som mu obrovské množstvo času, energie, nadšenia, vytiahla všetky zásoby nádeje, viery a vytrvalosti, obetovala letnú dovolenku a urobila zjavne kopec chýb, ktoré som sa snažila odpustiť si a poučiť sa z nich so vztýčenou hlavou a pozitívnym prístupom..
Niekedy má človek tendenciu mrnčať, že (prečo) ešte nie je tam a tam, no keď sa obzrie späť, zistí, že od začiatku (roka) prešiel hodný kus cesty.. A to mám na rekapituláciách najradšej.. či už sú denné, mesačné alebo ročné.. Vďaka nim sa vieme pozrieť na udalosti v našom živote z nadhľadu, tešiť sa aj z maličkostí a byť vďační za všetko, čo nás postretlo..
Všimla som si jednu vec.. Až na pár tmavých výnimiek som bola v poslednom čase príliš často až neznesiteľne šťastná (no dobre dobre, až také neznesiteľné to nebolo, teda nie je). Také tie návaly šťastia, (bez podporných látok ;)!) keď máte chuť lietať alebo aspoň nadskočiť a každému v okolí vykričať: I’m so hapyyyy!! (presne ako malá Agnes vo finálnej scénke v Despicable me 2)
Hm.. kiežby sme v tomto uponáhľanom svete boli nútení viackrát (a pravidelne!) sa zastaviť a pripomenúť si, za čo sme vďační.. Včera mi celý deň znela v hlave pieseň Make someone happy (určite ju poznáte z Coca-Cola reklamy :)..), s krásnym a pravdivým textom „make someone happy.. and you will be happy, too..“. Hneď mi z nej bolo tak nejako vianočne a príjemne teplo pri srci.. ♥ A dnes večer, len v krátkosti.. rekapitulujem a ďakujem.. Ďakujem za to, že môžem snívať a môžem žiť.. Ďakujem za to, že môžem milovať a byť milovaná.. Ďakujem za to, že môžem rozdávať a prijímať radosť..
Rozmýšľala som, akú fotku sem dám a nejak intuitívne som sa opäť vrátila k fotke z Toskánska.. Napriek tomu, že tá fotka pôsobí pokojne a harmonicky, prežívali sme tam ťažké časy.. Keď som tú fotku pripravovala pre tento príspevok, napadlo mi, že v nej je aj hlbší význam.. Boli sme tam, v centre všetkej tej nádhery, no aj na takých krásnych miestach k vám niektorí ľudia vedia byť krutí a nemajú zábrany vedome pošliapať všetky vaše sny.. Keď sa na tú fotku pozerám teraz, je pre mňa symbolickým obrazom sveta.. Krásneho miesta, kde sa však dejú aj nepekné veci.. a keď chcete prežiť, musíte si nájsť svoj pevný prístav a hľadať krásu aj v tých škárach pomedzi všetky škaredosti..
Keď som si pred pár dňami x-týkrát pozerala naše svadobné fotky, trošku som sa zamyslela.. a viac ako samotné fotky som vnímala to, čo je za nimi.. to, čo ich všetky spája..
Uvedomila som si, že až s tým pravým môže byť človek skutočne sám sebou a plniť si sny.. U mňa to začalo fotením a čoraz väčšou vášňou pre pekné fotky.. Svadba bola jedinečnou príležitosťou odhaliť svoje dlhé roky potláčané a schovávané romantické ja, a stať sa aspoň na chvíľu princeznou na zámku, nevestou v Paríži, vílou, modelkou.. No hlavne navždy milovanou a milujúcou ženou toho pravého, najlepšieho na celom svete.. A zároveň človekom, ktorý sa nebojí ísť za svojimi snami.. To asi so svadbou priamo nesúvisí, len to tak z celého vyplynulo.. 🙂
Keď sa pozerám na tie fotky, viem, že veľký podiel na tom mal aj tento blog a moje sladké svadobné snívanie.. 🙂 A to, že som na to nebola sama.. Že Tomino bol vždy pri mne, držal ma za ruku a podporoval.. dával sladké pusinky, šepkal do uška, rozosmieval.. Nech sa dialo čokolvek, bol tam pre mňa a usmieval sa.. tým najkrajším úsmevom pod slnkom a dovolil mi lietať.. a presne o tom to celé je.. ♥
Som už dosť veľká na to, aby som vedela, že rozprávky sa v reáli moc často nedejú a ak predsa, treba si užiť každú sekundu a mať srdce plné lásky a vďačnosti.. Snažím sa preto každý deň, minimálne raz, na konci dňa.. mäkkým pohľadom a úsmevom mlčky, len tak sama pre seba, poďakovať za ten zázrak, ktorý sa mi stal.. Tie momenty.. keď mi srdce priam prekypuje láskou a vďačnosťou.. tam niekde medzi pusou na dobrú noc, slovíčkami ľúbim ťa a uložením sa na spánok.. tie momenty patria k mojim obľúbeným..
Foto: Tomáš Záhumenský, Roman Záluský, Emm Făgădar