Život je mozaika zložená
- z momentov, na ktoré hneď zabudneme, z bežných, všedných vecí, ktorým neprikladáme veľký význam a považujeme ich za samozrejmé
- z momentov, ktoré si nechceme pamätať, pretože sa nám spájajú s bolesťou, zlými zážitkami a chceme, aby zostali navždy stratené v našej minulosti
- z momentov, na ktoré nevieme zabudnúť, lebo nás ovplyvnili alebo stále ovplyvňujú náš život
- z momentov, na ktoré nechceme zabudnúť, lebo sú pre nás dôležité a vzácne a spájajú sa s ľudmi, udalosťami alebo miestami, ktoré pre nás veľa znamenali alebo znamenajú
- a z tých vzácnych, nadpozemsky krásnych momentov, ktoré si CHCEME PAMÄTAŤ NAVŽDY.
Tieto potom vystúpia spomedzi ostatných, svietia, a vytvárajú obraz nášho srdca.
S prípravami na svadbu je to podobne :).. Dnes by som chcela spomenúť dva z poslednej kolónky momentov, ktoré sa stali v priebehu posledných pár dní.. aby som na ne naozaj nezabudla a pamätala si ich navždy :)..Náušnice. Prišlo to úplne spontánne. Len sme tak išli okolo, s čerstvo kúpenou košeľou a kravatou do svadobného obleku, že sa pozrieme, aké majú a ako by mi sadli.. Tie Moje mi padli do oka až po chvíli a nedávala som im veľkú šancu, boli príliš pekné :).. Za 5 minút som už kráčala s modrou taštičkou v ruke a šťastným úsmevom na tvári :).. O to však až tak nejde, to hlavné prišlo večer, keď sme sa vrátili domov, po tom, ako som si ich ešte raz vyskúšala a odložila do krabičky do skrine.. Stále som sa k nim musela vracať, otvárať krabičku, kochať sa nimi, zatvoriť krabičku a za nejakú chvíľu zas.. a znova.. Možno je to normálne, neviem 🙂 ale ja si nespomínam, kedy sa mi niečo takéto stalo naposledy.. Pripomenulo mi to skôr malé dievčatko na špičkách sa začahujúce za pokladom, aby sa naň mohlo s rozžiarenými očkami do sýtosti vynadívať a potom ho opatrne položiť naspäť. Možno je to čaro krásnych vecí, ktoré nás núti obdivovať ich a dokáže nám pomotať hlavu :).. Možno je to pri niektorých veciach niečo viac.. Na druhý deň to boli už „len“ krásne náušnice, ktoré budem mať na svadbe – normálka. Ten ich prvý večer u nás doma bol však magický.. 🙂
Šaty. Stalo sa to na druhej skúške šiat, keď sa už sukňová časť začala podobať na tú finálnu :).. /Takýto typ šiat som si predtým neskúšala, len som si našla nejaké inšpirácie na nete, čo by sa mi páčilo a čo si myslím, že by sa ku mne hodilo a išli sme do toho.. šitie na mieru.. s prekvapením na konci :)../ Stála som tam, v sukni svojich svadobných šiat a bolo tam Všetko.. všetko o čom sme sa pri návrhoch bavili, všetko čo sa mi páči, všetko čo som si vysnívala a aj niečo navyše :).. Bolo to princeznovské, bolo to jemnunké, bolo to bohaté, bolo to pôsobivé, bolo to víloidné, bolo to akoby som sa prebehla po pláži a jemne si zašpliechala spodok šiat :), bolo to také, ako o tom rozprávala Julia Robers pri skúške svadobných šiat vo filme, bolo to snové a zároveň neuveriteľne reálne.. a bolo to všetko moje :).. Odchádzala som s pocitmi čerstvo zamilovaného človeka, v nemom úžase a v snovom opare, ktorý ma neprešiel celé dopoludnie a ktorý ma zahalí zakaždým, keď si na tento zážitok spomeniem..