Dnes je vonku tak kráásne škaredo, že keby som si chcela objednať počasie na písanie, nemohla by som si vybrať lepšie.. Po tlaku posledných dní a konca „prázdnin“ (tak stále podvedome volám tie 2 najletnejšie mesiace, aj keď už dávno nie som školopovinná), doháňaní a ukončovaní viacerých povinností a zákaziek, som si dnes vyhradila deň len pre seba a pre blog. Konečne!!
Vonku to od rána hrá odtieňmi sivej, podchvíľou hrmí a na balkónové zábradlie kvapky dažďa neúnavne bubnujú melódiu jesene.. Internety sú plné postov #helloseptember a ľudia sa začínajú deliť na tých, ktorí sa s letom ešte nechcú rozlúčiť a tých, ktorí sa nevedia dočkať jesene.. Ja patrím skôr do tej druhej skupiny.. A keďže som bola koncom augusta už dosť v strese, chcem si namýšľať a veriť v to, že s touto búrkou a zmenou počasia prišiel zlom aj u mňa.. Že už nebudem musieť stále utekať podľa toho, čo sa všeobecne očakáva, ale že si budem môcť vykračovať pohodovým tempom podľa seba.. Dovoľte mi byť aspoň na chvíľu tak krásne naivnou.. 😉
Možno niektorí z vás postrehli môj post na Instagrame minulý týždeň.. kde som trošku načrtla tému, o ktorej by som sa chcela dnes rozpísať dlhšie..
Spoločensky unavená z Instagramu som už bola párkrát.. Myslím, že to príde na každého, kto má na tejto sociálnej sieti iný účet ako súkromný.. Väčšinou som to však nedávala verejne najavo.. proste som sa stiahla, nepostovala som tak často – do feedu ani na stories.. a snažila som sa nechytať do rúk mobil a nepozerať, čo má kto nové.. každú chvíľu..
Teraz, pod tlakom všetkých (ostatných) povinností, niekde medzi záplavou stále nových a nových fotiek a súťaží na Instagrame a pozeraním ďalšieho nezmyselného videa na YouTube (áno, ja viem, zaváňa to totálnou prokrastináciou, ale aj ja som len človek 😀 ), som to už nevydržala a mala som potrebu dostať to všetko zo seba von..
Na úvod by som chcela zdôrazniť, že naozaj nechcem nikoho uraziť, znevážiť niečiu robotu alebo spôsob prezentácie či nebodaj kritizovať.. viem, koľko času trvá všetka tá „práca“ na sociálnych médiách (práca v úvodzovkách preto, lebo niektorí to stále nechápu alebo si to nechcú pripustiť, ale JE to práca) a každý z nás má svoj štýl a svoju cestu..
Viackrát som spomínala, že aj keď blogujem už niekoľko rokov, necítim sa byť (takou ozajstnou) blogerkou.. Chtiac či nechtiac, som sa pri svojej tvorbe v tomto blogerskom svete ocitla a začala vidieť viac dovnútra.. Mám z tohto sveta viacero kamarátok a spriaznených duší a som za to nesmierne vďačná, lebo naše „problém(ik)y“ proste bežní ľudia nepochopia.. 😀 Po istom čase som si začala všímať niektoré opakujúce sa veci, ktoré mi jednoducho nedávajú zmysel, keď sa nad nimi zamyslím a navyše sa z nich ešte cítim unavená..
Tak poďme na to, tu je niekoľko blogerských paradoxov, ktoré som pri svojej plavbe v blogerských vodách spozorovala:
Počet followerov
Riešime ho všetci (rozumej blogeri), aj keď sa tvárime, že (už alebo ešte) nie.. Je to taká naša úchylka.. 😀 Každý by predsa chcel mať nejaké to pekné číslo, ktorým by bola odmenená jeho doterajšia snaha.. no nie? Kedysi bola “méta” 1000, teraz u niekoho 10 000, u iného 100 000.. Je to však ozaj o tých číslach?
Možno vás zastihli články a diskusie o kupovaných followerov, možno nie.. ale vedzte, že aj takéto veci sa dejú v honbe za.. čím vlastne?!? Aha áno, za platenými spoluprácami, pretože veľa firiem (česť výnimkám) sa stále pozerá na tieto čísla a spolupráca s niekým, kto nemá dostatočne veľký dosah, pre nich logicky nemá zmysel.. (čomu samozrejme rozumiem.. ale..)
Párkrát som sa už na túto tému bavila s kolegynkami blogerkami.. Viaceré z nás (mňa nevynímajúc) to trápi, pretože častokrát máme pocit, že sa snažíme, snažíme, no nemá to dostatočný dosah či odozvu.. Čísla nám stúpajú pomaličky.. a mnohokrát aj klesajú.. (a to veru vôbec nepoteší! hlavne, keď všetci vieme, že je najmä vďaka tomu kupovaniu followerov.. ktoré v skratke funguje tak, že vás niekto začne sledovať, v nádeji, že ho začnete sledovať tiež a po čase vás už prestane sledovať..)
Pritom si neuvedomujeme, že takto je ten rast prirodzený.. že trh je takýmito nekalými praktikami zdeformovaný a my sme vďaka tomu pod tlakom, že chceme stále viac a viac, a všetko, čo máme, sa nám zdá byť málo.. Ešte mám v živej pamäti, ako som sa snažila vysvetliť to kamarátkam, a ako som to tak počula vychádzať z vlastných úst, musela som sa nad tým zastaviť a zamyslieť aj ja sama.. Vďaka tomu, čo sa deje okolo nás, vďaka porovnávaniu sa s ostatnými, sme ostali zaslepení, prestali byť vďační za to, čo sme dosiahli a prestali sa tešiť z malých krôčikov a úspechov.. A pritom to je to najdôležitejšie! Oveľa dôležitejšie ako to, či máte 2 300, 7 598 alebo 34 000 followerov..
Originalita vs. dosah
Na sociálne siete (pre zjednodušenie sa bavme o tom Instagrame) každú sekundu pribudnú tisíce a tisíce fotiek.. Keď som sa nad tým minule zamyslela, prišlo mi z toho až špatne.. a smutno.. Ako sa všetci ženieme, aby sme do tohto bezodného koša pridali čo najviac.. (aj vám sa podsúva dodať častokrát odpadu? ale sľúbila som, že nebudem nikoho kritizovať či odsudzovať..) Chceme predsa zastihnúť našich followerov, no zároveň si tak kopeme doslova kreatívne hroby.. Skúste si to na chvíľu predstaviť.. Nie je to vlastne úplne bláznivé a nezmyselné? Produkovať toľko obsahu, častokrát len preto, aby to bolo a aby niečo z toho niekoho zastihlo, aj keď je toho obsahu na internetoch už toľko, že ľudia na to ani nemajú čas, si to všetko pozrieť, nieto ešte poriadne prečítať a častokrát tú našu niekoľkohodinovú snahu jednoducho prejdú rýchlym potiahnutím prsta na mobile zdola nahor, ktorý nás nenávratne pošle do zabudnutia.. Toľko k tomu slávnemu dosahu..
No vráťme sa k tým kreatívnym hrobom.. Všimli ste si, že niektoré typy fotiek, uhly pohľadu či pózy sa všade opakujú ako cez kopirák? Ach, akoby ste si to mohli nevšimnúť.. Nech zdvihne ruku ten, kto si nikdy neodfotil chutne vyzerajúce jedlo s hashtagom #dnesjem, neodfotil „ledabolo“ rozložené #essentials či nespravil na dovolenke fotku typu #followmeto.. 🙂 Ja viem, že sú typy fotiek, na ktoré sa dá pozerá donekonečna, no občas mám pocit, že niektorí tieto osvedčené zábery “zneužívajú” práve na väčší dosah, no pritom nevedomky mávajú na rozlúčku svojej originalite..
Príklad z praxe:
Nebudem sa tváriť, že som nikdy nepátrala po inšpiráciách a nefotila niečo podobné, ako iní miliónkrát predo mnou.. Častokrát sa mi stane, že sa mi nejaká fotka zapáči natoľko, že by som chcela mať podobnú.. Snažím sa vniesť do toho aspoň niečo zo seba a veľakrát sa mi stane, že začnem pri niečom a skončím niekde úplne inde.. 🙂
Ale tieto fotky, ktoré tu vidíte, vznikli špeciálne k tomuto článku.. Hlavne teda tie pri kvetinovej stene a s ružovým trdelníkom.. 🙂 Takéto fotky sú pre mňa inokedy tabu.. Strašne sa totiž hanbím fotiť ich.. 😀 Väčšinou sa len tak ukradomky odfotím, keď si myslím, že sa nikto nepozerá a jedlo si fotím len na mobil, lebo mi to príde rýchlejšie a tiež nenápadnejšie.. Tentokrát som však (kvôli vám!) spravila výnimku.. Pôvodne som si myslela, že všetky „ilustračné“ fotky k článku nafotíme v nedávno otvorenej ružovej #instagramfriendly kaviarni, no.. nedalo sa..
Došli sme na miesto, 5 minút pred otvorením.. a jeden z dvoch stolov, ktoré sú pri kvetinovej stene, už bol obsadený. Rýchlo sme si sadli k tomu druhému.. a postupne začali prichádzať ďalšie záujemkyne o dokonalú fotku na Instagram.. Všetky pekne nahodené tak, aby ladili s ružovou stenou.. Môj „dvorný fotograf“ už začínal byť nesvoj, objednal si tú nechutnú kávu, na ktorú ľudia nadávali v recenziách.. a na jedenie si pre istotu neobjednal nič, aj keď sme došli na raňajky.. (ružové koláčiky mu neboli po vôli, vraj ich podľa recenzií aj tak nemajú čerstvé a mangovú misku, ktorú som mu núkala, že tá by sa mu mohlo páčiť, tiež rázne odmietal). Ja som si objednala jeden z dream drinkov, netušiac o čo ide, že veď skúsim „jahodový sen“, to znie fajn.. Ehm.. no, „jahodová nočná mora“ by bol výstižnejší názov.. :/ Potom som dlho čakala na svoju raňajkovú smoothie misku, ktorá nebola až taká fotogenická, ako v mojich predstavách a na fotkách na Instagrame, ale dala sa aspoň zjesť..
No čakalo ma ešte fotenie.. Ako dosiahnuť zasnenú fotku, keď scéna pripomína skôr moju osobnú nočnú moru? V tom momente by som sa najradšej prepadla od hanby pod zem, lebo tak strašne neznášam fotenie na verejnosti a v uzavretom priestore plnom instagrameriek, ktoré na vás zazerajú, pretože im sedíte na tom najlepšom mieste, je to ešte stokrát horšie!! Spravili sme pár fotiek, no už dopredu som cítila, že to zďaleka nebude to, čo som si predstavovala a chuť od fotenia detailov ma už úplne prešla, hlavne pri pohľade na podivný mliečno-vodový drink, ktorý sme nechali nedopitý.. Keď som odišli, dievčina od vedľajšieho stola v kvetovaných šatičkách hneď trielila k nášmu stolu a ja som sa mimo tohto instagramového šialenstva mohla konečne zhlboka nadýchnuť..
Tak toľko zo zákulisia tvorby jednej z obľúbených fotiek na Instagrame.. Aspoň viem, že toto určite nie je moja cesta! 😀
Posty na sociálnych sieťach vs. “oldschool” články na blogu
Ďalšia vec, nad ktorou som sa nedávno zamýšľala bolo to, ako sa to pri blogoch zvrhlo od samotného písania článkov k nonstop postovaniu fotiek na Instagrame.. Podľa aktuálnych teórií (ale možno je to už inak, neviem) totiž platí, že pre vašu existenciu na tejto sociálnej sieti je najlepšie, ak pridáte každý deň jednu fotku. Ideálne viacero storiesiek, a každá aktivita v podobe srdiečok a komentárov sa tiež cení.. 😉 Nemôžete predsa svojich kamarátov/obdivovateľov/hejterov a tak celkovo všetkých vašich followerov nechať na vás zabudnúť, však? A tu sa opäť dostávam do začarovaného kruhu, keď si predstavím, že toto robia všetci….
Navyše, veľa „blogerov“ už vlastne ani nie je blogermi, ale instagramermi či influrencermi a článok napíšu, len keď sa im veľmi zachce, resp. im niekto dobre zaplatí, príp. nemajú blog vôbec.. veď účet s 20-30k followermi a viac (čo na tom, či sú zaplatení alebo reálni), už dnes stačí na novodobý úspech.. no nie?
Niekedy sa sama seba pýtam, či ešte ľudia stíhajú a majú chuť čítať aj články na blogoch, alebo im to neustále prehŕňanie sa fotkami na Instagrame a pozeranie videí na YouTube zožerie toľko času, že už vlastne ani nemajú kedy.. Vždy sa veľmi poteším (a prekvapím), keď mi niekto napíše a reaguje na článok. Veľmi si to cením, lebo niekedy mi to ozaj príde len ako naháňačka o čo najväčší počet fotiek a čísiel..
Len tak pre zaujímavosť, som si spočítala, koľko som za „prázdniny“, t.j. za júl a august, postovala fotiek na Instagrame a koľko článkov som zverejnila na blogu.. 🙂
Instagram: 39 fotiek (kedže dávam väčšinou po 3 fotky naraz, resp. v priebehu dňa, čo je asi úplne proti všetkým dobrým radám 😀 , tak to vychádza, že som pridávala za 2 mesiace asi 13x) okrem toho, x-milión storiesiek 🙂
Blog: 4 články (nehovoriac o tom, že všetky fotky použité v nich boli nafotené vopred, mimo týchto 2 mesiacov)
Výsledok: Na zamyslenie.. možno keby som sa toľko nezaoberala Instagramom, mala by som viac voľnosti a času na tvorenie článkov.. lebo tém mám pripravených kopec, len ten čas zostal niekde stratený..
Barter vs. platená spolupráca a iné hejty
Pre niekoho jeden z hlavných dôvodov „blogo-kariéry“, pre iných príjemné spestrenie kreatívnej práce a finančné vylepšenie či aspoň symbolická kompenzácia všetkého investovaného času..
U mňa blogovanie začalo v časoch, keď sa ešte v našich končinách ani nechyrovalo o tom, že by sa blogom dalo zarábať.. Jediným mojim zištným dôvodom bolo odprezentovať svoju tvorbu fotiek pre radosť. Terajšia mládež sa už na blogy alebo instagramy pozerá inak.. Málokoho z nich kvári nutkanie dať najavo svoje názory, svoju tvorbu, bez ohľadu na nejaké možnosti prilepšenia.. či už v podobe produktov zadarmo alebo rovno platenej spolupráce.
Celkovo je táto forma „odmeňovania“ u nás ešte pomerne nová, v porovnaní so zahraničím, a ako to už býva, pri všetkom takom sa vždy strhnú diskusie, kde si každý chce povedať svoj názor.. Nebolo to dávno, čo sa hovorilo a písalo o tom, že nie je ok, keď si bloger nevypýta odmenu za svoju promo-prácu a je ochotný „pracovať“ len za barter.. teraz sa už bojuje o to, či je alebo nie je správne spolupráce označovať.. Pred pár dňami na mňa vyskočil článok na túto tému od Mirky @fashionspy.sk a veľmi sa mi tam páčil tento postreh: „Blog sám o sebe je jedna veľká reklama, či sa to niekomu páči, alebo nie. Reklamou je totiž podprahovo všetko čo na blogu vidíte, cítite a vnímate.“
Stále sa nájdu profily, kde sa to hemží fotkami na štýl selfie s falošným úsmevom a produktom, no priznám sa, že takéto účty ani nesledujem a už vonkoncom ma nezaujíma, či tam tá do očí bijúca reklama označená je alebo nie.. Priznám sa, že ja s (platenými) spoluprácami až toľko skúseností nemám, no tak isto ako pri každej inej spolupráci, zdieľam len veci, ktoré sa mi páčia, som s nimi stotožnená a zároveň sa mi hodia esteticky do feedu.. (lebo nie všetko, čo sa mi páči a používam, tam nutne patrí 😀 ) Aj medzi poslednými príspevkami na mojom Instagrame nájdete niekoľko spoluprác, no fotky k nim som si premyslela, fotenie užila a všetko ladila tak, aby bol výsledok pre všetkých príjemný.. Tak hádam sa mi to podarilo a nikto nebude urazený za to, že sa tam nejaký produkt objavil, alebo že to nebolo dostatočne označené.. (lebo to ozaj mám začať spätne označovať všetky formy spolupráce?)
V ďalšom článku, ktorý sa ku mne dostal, Michal @affilakcz zdieľa svoje pochybnosti o označovaní reklám influencerov.. „Je tohle řešení problému? Řešení, které máme hlásat jako morální? Není lepší.. já nevím.. to prostě nedělat? Nedělat neupřímná doporučení jen kvůli penězům?“ …. „Není tady něco špatně? Proč to má být buď a nebo? Proč dáváme lidem najevo, že zaplacené = neupřímné? Proč prostě nemůže být normální a běžné doporučovat výrobky, které milujeme i v případě placené spolupráce?“
Keď si prečítate celý jeho článok, verím, že sa nad tým trošku zamyslíte.. Ja sa tak opäť dostávam k ďalšiemu blogerskému paradoxu.. ako sa niektorí ženú za tými číslami, dosahmi a vytúženými platenými spoluprácami, aby potom o niekoľko mesiacov či rokov neskôr boli obviňovaní z toho, že klamú či zavádzajú svojich fanúšikov, lebo za to dostali zaplatené (za zlú, aj keď pravdivú recenziu asi platiť nikto nebude, všakže..) alebo boli hejtovaní za to, že akúkoľvek spoluprácu zobrali, lebo to úplne nezapadá do ich oblasti alebo.. no veď vždy sa niečo nájde..
Keď si to všetko zrátate, človeka aby aj prešla chuť blogovať.. 😀 No napriek tomu tu dnes celý deň sedím, chystám si fotky a píšem tento dlhočizný článok.. Občas totiž potrebujem dostať zo seba svoje pocity.. Baví ma skladať fotky do feedu na Instagrame a hrať sa s farbami, témami, detailmi.. Milujem fotenie a krásne fotky a tvorím ich hlavne pre svoju radosť a spokojnosť a to, že ich zdieľam s vami a urobia radosť aj vám, alebo vás možno k niečomu inšpirujú, je už len taký bonus tejto modernej doby a sociálnych médií.. Od začiatku som chcela, aby bol môj blog takým šťastným miestečkom.. nielen pre mňa, ale pre každého, kto tam zavíta.. Aby z neho sršala pozitívna energia, pekno a dobro.. a aby vás prinútil snívať.. Chcem sa na svet pozerať cez ružové okuliare, no niekedy ich musím zložiť a povedať, ako veci naozaj sú..
Stále však verím v to, že to, aký bude svet okolo nás, ovplyvňujeme my sami.. My si vyberáme to, na čo sa sústredíme, tak si vyberme to dobré, čisté, pozitívne.. My si vyberáme ľudí, ktorých sledujeme (online) a s ktorými sa stretávame (offline), tak si vyberme tých poctivých, úprimných, takých, ktorí sa na nič nehrajú, neznervózňujú nás a cítime sa pri nich dobre.. A tvorme srdcom, zdieľajme s ostatnými naše (väčšie či menšie) radosti a občas aj starosti (veď taký je život).. a buďme sami sebou.. aj keď niekedy pôjdeme proti prúdu..
♥♥♥
Nohavice culottes: Zara
Blúzka: Mango
Tenisky: Ecco
Šampanské: Hubert nealko
Kufrík: Suitsuit
Batôžtek: farfallamia
Kozmetika: Weleda