Domov Cestovanie Vive les mariés!

Vive les mariés!

od Katka

Paríž je sen.. neviem, ako to robí, ale skrátka je.. 🙂 A je jedno koľkokrát sa v ňom tlačíte v dave turistov, či je vám teplo, zima, alebo tak akurát.. Paríž snom vždy ostane.. Snom a láskou na celý život.. Miestom, kam sa vždy radi vrátite.. Teda, aspoň u mňa je to tak :).. Zakaždým, keď som počúvala Lanu Del Rey ako spievala „take me to Paaaris..“, cítila som nutkanie schytiť sa a ísť tam.. akoby mi spievala z duše :).. „Let’s go there and never look back.. Paris.. we can be crazy like that.. Under the stars we are, we are dreaming…. of Paris..“

Dnes by som vám chcela porozprávať o jednom splnenom sne.. a o tom, ako niekedy dokáže byť skutočnosť krajšia ako sen.. 🙂 Musím sa priznať, že aj keď som snívala o fotkách v svadobných šatoch v Paríži a strašne sa mi páčila predstava, že by sme také mali, nikdy som si to nepredstavovala tak „doopravdy“ :).. aké by to bolo.. ako by to celé prebiehalo.. Ja totiž neznášam byť stredobodom pozornosti.. asi je to divné, ale obávala som sa aj pohľadov tej hŕstky najbližších ľudí na obrade, ako sa budú pozerať, keď budem prichádzať.. No a nevesta v bielych – a veľkých! – šatoch, to sa nikde neukryje, to vždy púta pozornosť.. Keď tak nad tým teraz rozmýšľam, asi bolo dobre, že som si to reálne nepredstavovala, so všetkými potenciálnymi prekážkami.. inak by sme do toho asi nešli.. Keď už sme mali všetko zabookované, letenky, hotel, fotografov.. pobalené 4 kufre, z toho v dvoch kufroch šaty a oblek :), nebolo už cesty späť.. Pamätám si, ako sme deň pred fotením pri prechádzke Parížom videli asi 4 páry v svadobných šatoch.. a ako sme potom, sediac na lavičke pri Notre Dame, lamentovali nad tým, čo sme si to len vymysleli :)! Keď sme ich videli, ako sa naťahovali so šatami v tom prašnom parčíku, ako sa tlačili v dave turistov pred Notre Damom.. ako sa na nich každý pozeral.. Veru, vôbec sa nám do fotenia nechcelo.. no deň D sa nezadržateľne blížil.. Bol to krásny slnečný letný deň, jeden z tých prvých tento rok, keď začalo byť tak príjemne teplo.. Naši fotografi,
Emm a Clau, prišli ku nám na hotel, rozprávali sme sa, o fotení, o cestovaní a o svadbách, a Clau mi zatiaľ robila mejkap a účes.. Emm urobil zopár záberov na balkóne, so mnou, výhľadom na Eiffelovku, so šatami.. a potom som sa išla obliecť..

V tých šatoch som doslova zaplnila celú izbu :D! Potom nasledovala dilema, či sa snažiť natlačiť do výťahu alebo ísť po úzkych schodoch (5 poschodí).. Vyhrali to schody :). Kým sme čakali na taxík, stála som pred dverami, dýchala zhlboka a všetko bolo zrazu fajn.. Nevedela som si síce vôbec predstaviť ani ako budem nastupovať a vystupovať z taxíka, ani ako budú prebiehať ďalšie presuny.. nechala som to však voľne plynúť.. akoby som už vtedy vedela, že to bude v pohode.. 🙂 Prvá naša cesta viedla na Trocadero.. Zakaždým, keď sme ma napratávali do taxíka, spomenula som si na scénku z filmu Sex v meste, ako si Anthony hundral popod nos “It’s like pushing a cream puff through a keyhole.” :).. a zakaždým som sa smiala.. a vychutnávala si to.. pripadalo mi to naozaj ako z filmu :).. Na Trocadero máme z toho dňa asi najsilnejšie spomienky.. bolo to naše prvé stanovište, kde sme sa ukázali verejnosti a kde sme všetky reakcie okolia ešte naplno vnímali :).. Postupom času, v priebehu dňa, sa nám už podarilo voči tomu trošku obrniť.. Trocadero, kopec turistov, výhľad na Eiffelovku a v tom čase my ako jediná svadobná dvojica.. (o niečo neskôr sa samozrejme objavila ďalšia :)..) Normálne by som sa v takej situácii asi najradšej prepadla pod zem a neuniesla všetky tie pohľady, no tam, vtedy, som sa len stále usmievala a vychutnávala si to :).. Tomino mi potom hovoril, vraj som sa na začiatku celá triasla, keď ma držal.. Ja som si to vôbec neuvedomovala, no asi to bola nejaká moja podvedomá reakcia.. nejaký vnútorný šok, ktorý sa nedal regulovať :).. Snažili sme sa fotiť, Clau nám ukazovala rôzne pózy a vysvetľovala, ako sa máme postaviť, uložiť ruky.. (niekedy to bolo veľmi kostrbaté :)..) a Emm stále lamentoval, že je tam strašne, ale strašne veľa ľudí, no ochotne sa váľal po zemi a fotil, čo sa dalo.. A my dvaja sme sa k sebe túlili ako praví mladomanželia, usmievali sa jeden na druhého aj na všetkých naokolo a verte či nie, napriek – či vďaka? – tomu všetkému sme si to naozaj užívali a vychutnávali.. krásny slnečný deň, pekne oblečení, za nami Eiffelovka, okolo davy ľudí.. a tí ľudia sa zastavovali, pozerali na nás, usmievali sa, fotili si nás, fotili sa s nami (jeden turista mi dokonca strčil do rúk nejaký športový dres a poprosil ma, či ma s ním môže vyfotiť :D..), blahoželali nám, tlieskali, kričali.. hovorili akí sme krásni, aké mám nádherné šaty.. dievčatá a ženy sa zastavovali a nevedeli sa vynadívať na šaty, niektoré sa ich chceli aj dotknúť :).. bolo to šialené :)..

Zo všetkých tvárí, ktoré sme si ten deň všimli, išla akási bezprostredná radosť a prajnosť.. a to všetko dokopy vyvolávalo krásnu vlnu pozitívnej energie, na ktorej sme sa ako na obláčiku vznášali celý deň.. Bolo to neskutočne krásne.. krajšie ako sen.. 🙂 Nemám ani potuchy o tom, koľko času sme tam strávili, no keď sme mali čo to pofotené, začali sme zháňať taxík, aby sme sa presunuli na ďalšie miesto.. Ako na potvoru tam vtedy nestál ani nešiel okolo žiaden veľký voľný taxík, ktorý by nás vedel zobrať všetkých štyroch.. Urobili sme aj jeden pokus, že sa pozrieme, koľko ľudí je v metre, či by sa to ako „dobrodružstvo“ nedalo skúsiť aj metrom, no to by asi tie moje šaty neprežili :), tak sme radšej opäť vyšli hore a Tomino zišiel dolu k Eiffelovke, že skúsi chytiť taxíka tam.. Podarilo sa 🙂 Za ten čas sa Emm pokúsil pofotiť ma aj samú, aby sme plne využili čas :).. a ja som sa medzi iným snažila točiť v tých šatoch dokolečka akoby to bolo úplne normálne :D.. Bola som však rada, keď sa k nám Tomino opäť pridal, bez neho to totiž nebolo ono..

Nepamätám si presne, ako sme to plánovali, viem však, že najprv sme taxikárovi povedali, že chceme ísť k Louvru, no na poslednú chvíľu sme to zmenili na Notre Dame, za čo si dobre pofrflal, že sa musí tlačiť v zápche.. Vysadil nás spredu Notre Damu, odkiaľ sme si to odšliapali na druhú stranu, obišli parčík (všade milión ľudí..), cestou nám jeden pohotový pouličný umelec zahral svadobný pochod 🙂 a potom sme zakotvili na jednom z tých mostíkov ovešaných zámkami.. Zámok sme pripravený nemali, bolo to však jediné miesto v blízkosti Notre Dame, kde sa dalo nájsť nejaké to miestečko a pofotiť dačo s Notre Damom v pozadí.. Ľudia sa stále zastavovali, pozerali, fotili, blahoželali nám – niektorí aj po francúzsky – Vive les mariés! (neviem, či si mysleli, že sme Parížania, alebo len automaticky hovorili vo svojom jazyku.. :)..), iní sa pýtali, či sme mali ten deň aj svadbu a odkiaľ sme.. A popritom všetkom sme sa fotili a opäť sme si vychutnávali každý jeden dotyk, každý jeden bozk..

Keď už sme boli trošku zžití s okolím a reakciami na nás vo svadobnom, odhodlali sme sa dobrodružnú cestu ulicami Paríža – peši :)! Od Notre Dame až k Jardin du Luxembourg. Z tejto cesty si pamätám, aké mi to prišlo absurdné no prirodzené zároveň, keď sme pri McDonalde čakali na semafore a potom v dave ľudí prechádzali cez prechod.. akoby nič :).. Ešte pred Luxemburskými záhradami sme však mali malú zastávku – zmrzlináreň Amorino (naša najobľúbenejšia zmrzlina v Paríži) blízko Pantheonu. Tomino čakal v rade, Emm odbehol do lekárne kúpiť Clau nejaké lieky, lebo ju bolela hlava a my dve sme čakali vonku na chodníku pred Amorino-m. Emm-ovi to však dlho trvalo, tak išla Clau za ním, Tomino púšťal ľudí pred seba, aby sa nám zmrzlina neroztopila a ja som ostala stáť na chodníku sama, v tých veľkých princeznovských šatoch.. nevesta čakajúca na zmrzlinu :).. Tam si ma tiež našli nejaké mladé baby, ktoré sa chceli odfotiť a o niečo neskôr išla okolo na vozíku jedna starenka, ktorá tiež zastala, dlho sa na mňa mlčky mäkko usmievala a potom tiež bez slova pokračovala ďalej.. Keď už sme mali našu krásnu zmrzlinu, Emm urobil zopár záberov a potom sa už začala nezadržateľne roztápať, tak sme ju museli zjesť (bolo to vlastne jediné naše „jedlo“ za celý deň fotenia – na iné akosi nezostal čas..).
Keď sme sa blížili k Luxemburským záhradám, boli sme zhrození, koľko tam bolo ľudí! Pri vstupe sme sa tlačili akoby v rade a postupovali pomaličky krok za krokom.. a keď sme vošli, aj tam bola hlava na hlave! Bolo to neskutočné.. akoby sa polovica Paríža presunula práve sem :).. Čas už dosť pokročil, mali sme pred sebou ešte ďalšie stanovištia a nemalo zmysel hnať sa pre pár fotiek niekam cez celý park, tak sme si to namierili len k prvému zábradliu, kde sme sa snažili nájsť trošku voľnejší kúsok s pekným výhľadom.. Jeden – asi domáci, si čítal, sediac na múriku, zrovna na takom mieste, že z každej strany zavadzal, tak ho Emm slušne poprosil, či by sa nemohol posunúť niekam inam, na čo chlapík s frflaním popod nos odpochodoval preč.. Potom sme sa už pokojne mohli venovať foteniu.. pár minút.. Clau sledovala čas, ktorý neúprosne utekal a tak sme po chvíli museli odísť..

Vonku sa nám celkom rýchlo podarilo splašiť veľký taxík a išli sme priamo k Louvru.. Tam sme trošku pofotili a potom sme sa už pomaličky presúvali cez malý víťazný oblúk a Jardin des Tuileries až na Place de la Concorde, kde sme chceli chytiť malé otvorené autíčko, aby sme sa ním odviezli k Eiffelovke.. Táto posledná jazda bola jednoznačne najlepšia.. Keďže bolo auto otvorené, prístup bol pre mňa jednoduchší 🙂 a ten vietor vo vlasoch by som nevymenila za nič na svete :)!

S výhľadom na Eiffelovku sme začali a s výhľadom na Eiffelovku sme aj skončili a tak sa kruh uzavrel :)..

K večeru sme už boli po celom dni unavení, ale tak príjemne :).. Od Eiffelovky na hotel sme už išli peši, bol to len kúsok, no vtedy nám to prišlo strašne ďaleko :).. Ulice tam boli vcelku pokojné, oproti tomu koľko ľudí bolo cez deň všade pri tých hlavných atrakciách Paríža.. no aj tých zopár ľudí, čo sme stretli, sa na nás usmievalo a nejakí Parížania čo hrali basketbal, na nás aj zakričali a blahoželali nám :).. Ked sme došli na izbu, tešili sme sa ako malí, že sa môžeme vyzliecť a vyvaliť na postel. Boli sme unavení, no šťastní, plní dojmov a zážitkov a zároveň šťastní, že je to už za nami :).. Keďže na Slovensku sme mali malú svadbu a máme len malý okruh priateľov a známych, tu v Paríži sa nám dostalo nespočetnekrát viac blahoprianí ako doma.. Bolo to také zvláštne, vidieť tú spontánnu radosť na tvárach úplne cudzích ľudí, keď nás zbadali a sledovať ich reakcie, ako nám každý po svojom zo srdca gratuloval :).. Nestíhali sme to počas dňa všetko vnímať a postupom času si určite budeme pamätať stále menej detailov.. Na fotkách toto všetko zachytené nie je, no v našich srdciach bude tento deň navždy svietiť krásnou prirodzenou pozitívnou energiou.. Pre Paríž to bol len ďalší bežný deň, no pre nás to bol deň, na ktorý nikdy nezabudneme.. Deň, keď nám Paríž šepkal „Vive les mariés!“ :)..

Mohlo by sa vám pačiť