Viete ako sa hovorí – „To je Amerika!“ :)? Ja som si pre vás pripravila príspevok s vecami, ktoré su pre mňa Parížom!
Čo je lepšie – byť tým, komu sa plnia sny alebo plniť sny iným? Poviem vám, že užasné je už len byť pri tom.. na mieste, kde sa sny plnia.. šíri sa z toho totiž neskutočná energia! A z toho mi vychádza jediné – sny by sa mali plniť (čo najčastejšie!) – robia svet krajším a ľudí šťastnejších.. ♥
Fotenie Sašky a Mirka bolo výnimočné. Nielen tým, že samo o sebe predstavovalo splnený sen pre mňa, keďže to bolo moje prvé fotenie v Paríži a na jar, bolo najmä splnením snov týchto dvoch zaľúbencov.. A že som mohla byť pri tom a zachytiť to na fotkách, bolo úplne najviac!!
Myslím, že toto bude pre mňa jeden z najťažších príspevkov na písanie.. No ako zhrnúť, čo pre mňa minuloročný Paríž znamenal, do niekoľkých riadkov? Ako vysvetliť, prečo sa stále usmievam a zároveň sa mi tisnú slzy do očí, keď dlhšie sedím nad našimi fotkami z Paríža..? Ako popísať TEN pocit, ktorý mám, keď listujem prvým číslom môjho vysneného časopisu o Paríži..? Ako je vôbec možné, že napriek tomu, že všetko zďaleka nevyšlo podľa plánov, považujem práve tento výlet za úplne bezkonkurenčný?? Budem rada, ak sa mi podarí dostať zo seba aspoň časť toho všetkého.. a trochu vám priblížiť, ako to vlastne celé bolo..
Splnený sen v Paríži je niečo, čo sa prekonáva veľmi, veľmi ťažko.. Niečo, na čo sa nezabúda.. Hlavne, keď máte fotky.. Hlavne, keď máte svoj časopis, v ktorom píšete o tom, aké to všetko bolo, keď sa to dialo.. Vďaka tomuto „stroju času“ cestujem v spomienkach do Paríža často.. Každým listovaním.. Keď si prezerám fotky z Paríža, srdce mi zrazu začne biť silnejšie a ťahá ma to späť.. Strašne! Zakaždým sa ozve moja láska k Parížu a jari a ja automaticky začnem snívať o tom, aké by bolo krásne, keby bola stále jar a všade rozkvitnuté stromy.. Aké by bolo skvelé vznášať sa šťastím ako vtedy v Paríži.. aké by bolo úžasné cítiť tú príchuť splneného sna každý deň..
Jeden večer som vypla počítač skôr ako obvykle a siahla po knižke, ktorú som chcela prečítať už roky.. Automaticky som ju ovoňala a hneď ma pichlo pri srdci, lebo sa mi tá vôňa spájala s detstvom a modrou izbičkou u starých rodičov, kde mala táto knižka, spolu s ostatnými, čestné miesto vo vitríne, pri drevenom hojdacom kresle a okne s výhľadom do parku.. Musela som potlačiť príval emócií a spomienok.. Uvedomila som si, že vonku prší a začala som si vychutnávať tú chvíľku..
Robím výbery fotiek z Paríža.. Sme doma 2 týždne a stále nemám ani hrubé výbery fotiek.. Viete prečo? Prvé dni som sa tými fotkami nadšene kochala a vyberala chuťovky.. akoby som mala pred sebou óóóbrovskú bonboniéru s krásnymi a chutnými bonbónmi a pokúšala sa vybrať niekoľko ukážkových.. 🙂
Stále som si ich prezerala.. po sériách.. vracala som sa k obľúbeným.. preklikávala, usmievala sa, spomínala.. Keď som si chcela urobiť radosť, niektoré z tých obľúbených som si upravila.. aby sa mi na ne ešte krajšie pozeralo :).. Po tom, čo som tento proces absolvovala niekoľkokrát, som sa donútila spraviť výbery.. z jedného fotenia, z druhého a z nás.. 🙂 A pritom som zistila, kde je problém 🙂.. Robím výbery fotiek z Paríža a trpím pri tom.. Je to však krásne utrpenie.. Akoby som z každej jednej fotky cítila dýchať Paríž, ktorý mi tak strašne chýba.. Preklikávam si fotky, jednu za druhou.. a všetko to prežívam znova.. Takmer počujem hlasy a smiech, takmer cítim vietor, vône a chute.. je to takmer akoby som tam bola.. je to zároveň tak blízko a tak ďaleko.. Trpím, že je to už nenávratne preč, no usmievam sa a som šťastná, že som to všetko zažila.. Usmievam sa pri spomienke na všetky príhody, čo sa nám stali.. a som šťastná za to, že je to sčasti pretavené do fotiek a časť z toho všetkého.. časť z nás, z toho akí sme boli.. z toho ako sme žili naše malé sny.. bude navždy zvečnená na niekoľkých miliónoch pixelov a šťastné, nefalšované úsmevy ľudí, ktorí skutočne ŽILI, sa budú vynímať na tých malých lesklých papierikoch, ktoré budú o pár rokov chytať ďalšie generácie a budú počúvať príbeh o tom, aké to bolo „tenkrát poprvé v Paríži“..
Nie, vlastne netrpím.. žijem.. žijem svoj sen.. a niekedy je to tak krásne, až to trochu bolí..
Pred pár dňami som dostala chuť oprášiť nejaké naše staré fotky a objavila som tieto dve, ešte z našej svadobnej cesty :).. Neviem, ako to bude znieť, no veľmi rada sa na ne pozerám.. je to, akoby som nám videla do duše.. (Mimochodom, tieto fotky vznikli jeden-dva dni po splnení nášho sna o svadobnom fotení v Paríži ;)..)
Zomlelo sa to nečakane rýchlo.. Myšlienka ísť po svadbe do Paríža tu bola už dávnejšie, pár mesiacov dozadu, keď ešte bolo všetko rozmazané, vo fáze predstáv, snov.. a pomyselných someday listov.. Že aké by bolo super ísť (raz – someday..) do Paríža, zobrať šaty (tie vysnené – svadobné..) a pofotiť sa tam (tak poriadne :)!).. Potom tá myšlienka stíchla.. vo víre ostatných udalostí, povinností a vybavovačiek.. a vynorila sa opäť pred pár dňami.. Keď už bol najvyšší čas sa rozhodnúť.. Zrazu sme už mali kúpené letenky, rezervované ubytovanie a zajednaných fotografov.. 🙂 Stále tomu nedokážem uveriť, len mi napadá, ako som kdesi videla napísané “dreams come true in Paris”.. Paríž milujem a teraz budem mať šancu prvýkrát ho predstaviť aj svojmu manželovi.. 🙂
novšie články