Domov Magazín D&L Let´s think about dreams..

Let´s think about dreams..

od Katka

Sny (v zmysle – myšlienky a nápady) sú strašne krehunké.. Treba sa o ne starať, treba na ne neustále myslieť, treba ich rozvíjať, treba na nich pracovať.. Inak zmiznú.. Pomaly zaniknú, stratia sa kdesi v šedej realite a odkradnú sa k niekomu inému.. Podobne to opisovala aj Elizabeth Gilbertová v knižke Veľké kúzlo a takto to práve teraz vidím aj ja.. A volám na poplach.. Zhruba po 24 hodinách vo mne totiž zarezonovali 2 otázky zo včera.. no hlavne moje odpovede na ne.. Niekedy stačí tak málo.. Keď sa niekto v správnej chvíli – možno práve v hodine dvanástej – spýta na to, čo práve neriešite, no zistíte, že by ste mali..

Z ničoho nič som si spomenula na moje včerajšie odpovede a nebolo mi všetko jedno.. Zrazu som mala strach, že sa mi TEN sen stratí.. A s ním aj kúsok môjho ja.. Ten najkrajší, najpozitívnejšie naladený, ten, ktorý stále dúfa a verí v krásu svojich snov.. To predsa nemôžem dopustiť! A kvôli čomu? Realite? Lenivosti? Pár týždňom ľahostajnosti? Povinnostiam, ktoré sú dôležitejšie? Strachu zo zlyhania, z nezáujmu? Z vidiny desiatok hodín roboty, ktorá možno vyjde navnivoč?

Začala som o tom všetkom rozmýšľať.. Možno je to tým citlivým obdobím okolo narodením, ktoré podvedome núti človeka zamýšľať sa nad vecami, ktoré sú preňho dôležité.. Alebo sa len ozval nejaký môj vnútorný radar, ktorý ma má za úlohu upozorniť, keď zídem z cesty.. Keď dlhšie neriešim to, čo by som chcela, keď sa nechám unášať prúdom a odnesie ma to niekam inam.. Zrazu sa niečo ozve a pre istotu sa spýta, či je to OK, či som to takto chcela a či tamto, čo som chcela predtým, už nechcem..

Taktne mi pripomenie, že veď tamto, ten môj „zanedbaný“ sen, je to, čím som sa chcela odlíšiť, to, kde by bol kus mňa, to, čo by mi dávalo najväčší zmysel.. A ja musím prikývnuť, že hej.. Veď ísť s davom nie je vôbec originálne a dieru do sveta tým asi nikto nespravil..

Ďalej mi naznačí, že sa nemôžem čudovať, že sa niektoré sny neplnia, keď pre ne nič nerobím a že je to všetko len na mne.. Opäť musím súhlasiť a začínam sa strácať v úvahách o snoch.. Rozmýšľam nad tým, či je naozaj také ľahké o ne prísť a čia je to chyba, keď ich postupne prestaneme kŕčovito, majetnícky zvierať v rukách.. Ked povolíme zovretie a oni sa pomaličky začnú vytrácať.. Pretože niekedy je proste jednoduchšie zmýšľať racionálne ako ísť za hlasom svojho srdca.. Je ľahšie povedať, že sa to neoplatí a sústrediť sa na jednoduchšie veci, ako bojovať ďalej..

Zrazu si spomeniem na vetu jednej kamarátky (k niečomu úplne inému) spred pár dní – it´s now or never.. A vyťahujem z pamäte obrázok dvier jedného obchodu vo Verone s nápisom if not now, when? A v duchu si vravím, že to nie je náhoda.. Že je to jedno veľké znamenie, ktoré mi hovorí, že sa nemám vzdávať.. Lebo, keď mi tečú po tvári slzy pri pomyslení na to, že by som o TEN sen mohla prísť, asi mi nebude ukradnutý.. Už si len pripomeniem obľúbený citát môjho kamaráta „Never, never, never give up“, ktorý mi podsúval v tých ťažších chvíľkach a je mi jasné, že nemôžem inak.. 🙂

Koniec úvahy.. 🙂 Sečteno a podtrženo – myslím, že by sme mali častejšie myslieť na to, čo by sme naozaj chceli.. Mali by sme sa to pýtať navzájom a mali by sme o tom hovoriť.. A v neposlednom rade, mali by sme konať.. Kým nebude neskoro..

Mohlo by sa vám pačiť