Domov Časokrásno pre dušu Hotové je lepšie ako dokonalé

Hotové je lepšie ako dokonalé

od Katka

Raz mi psychologička povedala, že perfekcionizmus považuje za jednu z najzávažnejších ľudských vlastností. Teraz nemám na mysli zdravú formu perfekcionizmu, ktorá je do určitej miery prospešná. Mám na mysli nezdravý až toxický perfekcionizmus, ktorý zásadne zasahuje do bežného fungovania života.

Nemám pocit, že by som sa odjakživa zaraďovala do tej druhej kategórie. Počas svojho života som vedela, čo perfekcionizmus znamená a možno som vždy patrila jednoducho k tým ,,poctivkám“, pretože mi to tak prišlo prirodzené. Veď predsa nie je nič zlé na tom, keď chce mať človek čo najlepšie známky, vyrovnať sa svojim spolužiakom, vyzerať vždy dokonalo, nerobiť chyby, mať svoje správanie pod kontrolou, skrátka sa vo všetkom snažiť čo najviac. Aspoň som si to vždy myslela.

A predsa som si len prednedávnom, pri písaní seminárnej práce na tému prokrastinácia, uvedomila, že perfekcionizmus sa ma vždy týkal a síce nenápadným, no ohromným, spôsobom zasahoval do môjho života. Počas vyhotovovania zmienenej seminárnej práce, a predtým prezentácie na tú istú tému, mi to začalo dochádzať a začala som si uvedomovať, že ma väčšinu času ovládala skrytá perfekcionistická Terezka. Perfekcionizmus v kombinácii s prokrastináciou zapríčinili napr. aj vyhýbanie sa hľadaniu si práce. Vedela som, že je za tým skrytý strach, no netušila som, z čoho by pramenil. Ten strach som zahaľovala prokrastináciou. Potom som prišla na to, že strach a prokrastinácia majú jednu spojitosť, a tou je perfekcionizmus. Túžila som mať všetko podľa predstáv, dokonalé hneď a naraz.

Ako to teraz píšem, tak si uvedomujem, že som pravdepodobne nechcela čeliť zlyhaniu, chybám, omylom, zlým výsledkom. Nepamätám si, že by mi aspoň raz v živote ktokoľvek povedal vety ako napr. mýliť sa je ľudské, nikto nie je dokonalý, že sa nemusím báť robiť chyby, lebo tie sú studnicou múdrosti, skúseností a poznatkov. Ktovie, možno to tak malo byť. Možno mi to nemal kto povedať, pretože mi to mal ukázať sám život.

Z môjho pohľadu perfekcionizmus spôsobuje takisto omnoho pomalší výstup z komfortnej zóny. Keby u mňa perfekcionizmus nedosahoval takú vysokú mieru, trúfam si povedať, že by som bola odvážnejšia a o dosť skôr urobila rozličné životné zmeny a rozhodnutia.

Človek sa však učí celý život. Teraz sa učím krotiť svoju perfekcionistickú stránku. Moja myseľ sa dostala do bodu, kedy už bola tak vyčerpaná z toľkej dokonalosti, že zatúžila robiť presný opak.

A ako to v praxi vyzerá? Nepreháňam to s prílišným premýšľaním o veciach. Do vyhotovenia úlohy sa začínam púšťať skôr. Skúšam veci, ktoré sú pre mňa nové a veľmi ich neovládam. Zameriavam sa na pozitívny vnútorný monológ na posilnenie môjho sebavedomia. Uvedomujem si, že život je príliš krátky na to, aby som väčšinu času premárnila vyhýbaním sa činnostiam z obavy z nedokonalosti.

Istú dobu vnímam, že zachovanie duševného zdravia je a aj bude pre mňa najvyššou prioritou. Avšak (nielen) perfekcionizmus ma dostával do veľkých úzkostí. Jedného dňa však nastal moment, kedy som sa rozhodla od prehnaného perfekcionizmu upustiť. Myseľ a duša už ten dlhoročný nápor nezvládala, a tak vyslala stopku. Nazvala by som to lekciou pokory. Netvrdím, že už som ,,vyliečenou“ perfekcionistkou. Musím pripustiť, že gény tiež urobili svoje, no snažím sa držať perfekcionizmus na uzde, ktorú upustím len vtedy, keď to dáva zmysel.


♥♥♥

    Mohlo by sa vám pačiť